Výdavky na testovanie zamestnancov a iných osôb – sú daňové?

Medzi povinnosti zamestnávateľa nepatrí testovanie zamestnancov na ochorenie COVID-19. Ak tak však dobrovoľne urobí, môže si uplatniť tieto výdavky ako daňové?

V súčasnej dobe v rámci boja proti šíreniu ochorenia koronavírusom COVID-19, ako aj v rámci prevencie, nastáva u zamestnávateľov často otázka, či môžu výdavky (náklady), ktoré vynaložili na testovanie svojich zamestnancov na ochorenie COVID-19, resp. aj na testovanie iných osôb (napr. testovanie SZČO, ktoré vykonávajú činnosť v priestoroch zamestnávateľa), zahrnúť do svojich daňových výdavkov.

Aktualizácia ku dňu 29. januáru 2021: Parlament dnes schválil, že počas obdobia pandémie sa za daňové výdavky budú považovať výdavky (náklady) zamestnávateľa alebo daňovníka s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktoré vynaložil na testovanie alebo v súvislosti s ním. Ide pritom aj o výdavky vynaložené na blízke osoby zamestnanca alebo daňovníka s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti. Taktiež sa to týka výdavkov daňovníka na fyzické osoby, ktoré vykonávajú činnosť pre daňovníka v mieste jeho podnikania. 

Konkrétne novela zákona upravuje, že daňovými výdavkami podľa novely zákona sú výdavky na testovanie počas pandémie, vynaložené:

  • zamestnávateľom na zamestnanca, vrátane testovania blízkej osoby žijúcej so zamestnancom v spoločnej domácnosti,
  • daňovníkom (SZČO) na testovanie tohto daňovníka vrátane testovania blízkej osoby žijúcej s daňovníkom v spoločnej domácnosti,
  • daňovníkom na fyzické osoby, ktoré vykonávajú činnosť pre daňovníka v mieste jeho podnikania.

Ďalej je upravené, že suma na úhradu výdavkov zamestnanca, vrátane nepeňažného plnenia poskytnutého zamestnancovi zamestnávateľom, za účelom vykonania testovania na ochorenie COVID-19 vrátane testovania blízkej osoby žijúcej so zamestnancom v spoločnej domácnosti nie je počas obdobia pandémie predmetom dane zamestnanca.

Výdavky (náklady), ktoré môže zamestnávateľ zahrnúť do daňových výdavkov upravuje § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“). Patria medzi daňové výdavky teda aj výdavky na testovanie zamestnancov a iných osôb? Stanovisko k uvedenej problematike vydala 21. októbra 2020 Finančná správa SR na svojej webovej stránke a informácie uvedené v tomto článku sú čerpané informácie z tohto stanoviska.

Čo sa považuje za daňový výdavok u zamestnávateľa?

Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov sa za daňové výdavky považujú výdavky (náklady), ktoré:

  • sú preukázateľne vynaložené: uvedené znamená, že vynaloženie výdavkov zamestnávateľa je potrebné dostatočne preukázať (napr. faktúrou, dokladom z eKasy),
  • sú vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov: uvedené znamená, že vynaložené výdavky musia súvisieť s predmetom podnikania daného zamestnávateľa,
  • sú zaúčtované v účtovníctve (v sústave jednoduchého alebo podvojného účtovníctva) alebo zaevidované v daňovej evidencii zamestnávateľa.

Je zamestnávateľ povinný testovať zamestnancov na ochorenie COVID-19?

Zamestnávateľ je povinný podľa § 6 ods. 1 písm. j) zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o BOZP“) určovať a zabezpečovať ochranné opatrenia, ktoré sa musia vykonať, a ak je to potrebné, určovať a zabezpečovať ochranné prostriedky, ktoré sa musia používať (napr. rúška, dezinfekcia a pod.). V zákone o BOZP však žiadne z ustanovení neurčuje zamestnávateľovi vykonávať testovanie zamestnancov, resp. iných osôb na ochorenie COVID-19.

Prečítajte si tiež

Uvedené teda znamená, že v súčasnej dobe zákon o BOZP a ani žiadne z doterajších opatrení, ktoré nariadili orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva, neustanovujú zamestnávateľovi povinnosť testovať zamestnancov na COVID-19.

Kedy je testovanie zamestnancov daňovým výdavkom zamestnávateľa?

Výdavky (náklady) vynaložené na testovanie zamestnancov si môže zamestnávateľ zahrnúť do daňových výdavkov v dvoch prípadoch:

  1. v prípade, ak zamestnávateľovi pracovná zdravotná služba, ktorá vykonáva zdravotný dohľad pre zamestnancov tohto zamestnávateľa, odporučí zamestnávateľovi testovanie zamestnancov na ochorenie COVID-19,  a to v rámci preventívnej zdravotnej starostlivosť podľa zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – zamestnávateľ si môže výdavky (náklady) na testovanie zamestnancov v tomto prípade zahrnúť do daňových výdavkov podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 2 zákona o dani z príjmov,
    Poznámka: v tomto prípade testovanie na ochorenie COVID-19 znamená pre zamestnanca príjem podľa § 5 ods. 5 písm. e) zákona o dani z príjmov, ktorý nie je predmetom dane (to znamená, že sa zamestnancovi nezdaňuje a neplatia sa z toho príjmu ani odvody do Sociálnej poisťovne a zdravotnej poisťovne).

  2. v prípade, ak zamestnávateľovi pracovná zdravotná služba, ktorá vykonáva zdravotný dohľad pre zamestnancov tohto zamestnávateľa, nevykoná odporučenie zamestnávateľovi testovať zamestnancov na ochorenie COVID-19, výdavky (náklady) na testovanie zamestnancov si bude môcť zamestnávateľ zahrnúť do daňových výdavkov, ak budú splnené podmienky podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov (t. j. výdavky na testovanie budú pre zamestnancov znamenať nepeňažný zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 zákona o ani z príjmov, ktorý zamestnávateľ zdaní a odvedie z neho odvody, a to po dohode so zamestnancom, napr. v pracovnej zmluve).

Kedy nie je testovanie zamestnancov daňovým výdavkom zamestnávateľa?

Na základe vyššie uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ si nemôže výdavky (náklady) vynaložené na testovanie zamestnancov zahrnúť do daňových výdavkov, ak:

  • testovanie zamestnancov na ochorenie COVID-19 neodporučila zamestnávateľovi pracovná zdravotná služba, ktorá vykonáva zdravotný dohľad pre zamestnancov,
  • sa zamestnávateľ so zamestnancami nedohodol, že výdavky (náklady) vynaložené na testovanie zamestnancov budú u týchto zamestnancov predstavovať nepeňažný príjem, ktorý im zamestnávateľ v ich mzde zdaní a odvedie z neho odvody.
Článok pokračuje pod reklamou

Je testovanie iných osôb daňovým výdavkom zamestnávateľa?

Ak zamestnávateľ má záujem otestovať na ochorenie COVID-19 nielen svojich zamestnancov, ale aj zamestnancov iného zamestnávateľa, či SZČO, napr. z dôvodu, že sa tieto osoby nachádzajú v rovnakých priestoroch, ako jeho zamestnanci (napr. z dôvodu prenájmu priestorov zamestnávateľa), nie je možné výdavky (náklady) vynaložené na testovanie týchto iných osôb zahrnúť do daňových výdavkov zamestnávateľa.

Prečítajte si tiež

Nakoľko tieto iné osoby používajú priestor zamestnávateľa na zabezpečenie svojich zdaniteľných príjmov na základe zmluvného vzťahu so zamestnávateľom (napr. ako nájomcovia), výdavky na testovanie na ochorenie COVID-19 vynaložené zamestnávateľov nie sú vynaložené za účelom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania jeho zdaniteľných príjmov. Z uvedeného dôvodu nie je možné tieto výdavky považovať za daňové výdavky podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov.

Zamestnávateľ však môže výdavky (náklady) vynaložené na testovanie iných osôb, ktoré nie sú jeho zamestnancami preniesť na tieto osoby (napr. refakturáciou nákladov).

Môže si zamestnávateľ uplatniť výdavky (náklady) na nákup rúšok, či respirátorov pre svojich zamestnancov a iné osoby do daňových výdavkov?

Podľa § 19 ods. 2 písm. c) prvý bod medzi výdavky, ktoré si môže zamestnávateľ uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákona o dani z príjmov patria aj výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a hygienické vybavenie pracovísk, v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi.

Prečítajte si tiež

Starostlivosťou o zdravie sa pritom rozumie aj ochrana zamestnancov pred poškodením zdravia nosením, resp. používaním osobných ochranných pracovných prostriedkov. Medzi osobné ochranné pracovné prostriedky zaradzujeme tie, ktoré zamestnanec pri práci nosí, drží alebo inak používa vrátane jeho doplnkov a príslušenstva, ak je určený na ochranu jeho bezpečnosti a zdravia (ide napr. o ochrannú prilbu, rukavice, okuliare, respirátor a pod.).

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že zamestnávateľ si môže výdavky (náklady) vynaložené na nákup ochranných rúšok, resp. respirátorov pre svojich zamestnancov zahrnúť do daňových výdavkov.

Okrem výdavkov (nákladov) na nákup ochranných rúšok, resp. respirátorov pre svojich zamestnancov si môže do daňových výdavkov uplatniť zamestnávateľ aj kúpu týchto osobných ochranných pracovných prostriedkov aj pre iné osoby, ktoré ich budú používať na pracovisku alebo v priestoroch zamestnávateľa s jeho vedomím (napr. pri pracovnom stretnutí s obchodným partnerom v priestoroch zamestnávateľa a pod.).

Informácie o ďalších daňových výdavkoch zamestnávateľa nájdete v článku Daňové výdavky zamestnávateľa v roku 2019.

Viac podobných článkov nájdete na www.podnikajte.sk


Opatrenia od 21.4.2022: zmeny v nosení rúšok aj v pravidlách karantény

Od 21.4.2022 sa uvoľňujú ďalšie pandemické opatrenia – takmer úplne sa ruší povinnosť nosiť respirátor či rúško, zmeny nastanú aj v povinnej karanténe. Čo platí po novom?

Preplatenie testovania zamestnancov: podávanie žiadostí je spustené

Akým spôsobom možno požiadať o preplatenie nákladov na povinné testovanie zamestnancov a aký režim na pracoviskách platí od februára?

Karanténna PN v roku 2022: postup žiadania o nemocenské

Karanténa a izolácia je od 25.1.2022 v niektorých prípadoch kratšia. Kedy vypláca náhradu mzdy zamestnancovi jeho zamestnávateľ a kedy o nemocenské žiadať Sociálnu poisťovňu?

Karanténa pozitívnych na covid a úzkych kontaktov od 25.1.2022

Nová vyhláška účinná od 25. 1. 2022 skracuje domácu izoláciu pozitívnej osoby aj dĺžku domácej karantény úzkeho kontaktu, ktorý sa definuje po novom. Aké sú ďalšie zmeny v súvislosti s variantom omikron?
To najlepšie z Podnikajte.sk do vašej schránky