Živnosť aj s. r. o. naraz, kombinácia spoločností či fakturácia medzi vlastnými firmami - odborníčka o tom, do akej miery možno legálne ušetriť na daniach a kedy už hrozia problémy.
V snahe znížiť daňovo-odvodové zaťaženie a zefektívniť podnikanie si mnohí podnikatelia zakladajú popri živnosti aj s. r. o., prípadne vlastnia viacero firiem naraz. Na prvý pohľad ide o legitímnu stratégiu, ktorá má svoje výhody. No do akej miery je v poriadku vzájomná fakturácia, využívanie rozdielnych daňových režimov či optimalizácia obratu kvôli DPH?
Daňová poradkyňa spoločnosti Flatiron Tax Vladimíra Mačuhová v rozhovore pre Podnikajte.sk priblížila, čo takéto „rozloženie podnikania" znamená z právneho a daňového hľadiska a kedy podnikateľ riskuje domeranie dane alebo podozrenie z obchádzania zákona.
Viaceré subjekty s rovnakým majiteľom: právne a daňové hľadisko
Ako legislatíva upravuje problematiku podnikania viacerých subjektov s rovnakým majiteľom?
Slovenský právny poriadok vo všeobecnosti umožňuje podnikanie viacerých subjektov s rovnakým vlastníkom. Existujú však určité limity a pravidlá, ktoré môžu byť aplikovateľné v prípade, ak by takéto usporiadanie bolo zneužité na obchádzanie zákona (vrátane znižovania daňových povinností) alebo poškodzovanie práv iných osôb.
O aké limity konkrétne ide?
Napríklad Obchodný zákonník výslovne zakazuje tzv. reťazenie spoločností s ručením obmedzeným (s. r. o.). Podstatou tohto zákazu je, že spoločnosť s jediným spoločníkom (jednoosobová s. r. o.) nemôže byť jediným zakladateľom alebo jediným spoločníkom inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Ďalším významným zákonným limitom je, že fyzická osoba môže byť jediným spoločníkom najviac v troch spoločnostiach s ručením obmedzeným.
A čo platí z daňového hľadiska?
Z daňového hľadiska platí zásada zneužitia práva, podľa ktorej sa neprihliada na formálne právne konštrukcie, ak boli zriadené primárne za účelom dosiahnuť daňový prospech odporujúci zmyslu zákona. Táto zásada je zakotvená v § 3 ods. 6 zákona o správe daní (daňový poriadok). Jednoducho povedané, ak sa formálne všetko zdá správne, ale skutočný účel je obchádzať daňové povinnosti. Napríklad spoločnosť predáva tovar a služby občanom. Keďže pri obrate nad 50 000 eur ročne vzniká povinnosť registrovať sa na DPH, podnikateľ založí novú spoločnosť a cez ňu začne predávať, aby sa registrácii vyhol. Na „papieri“ to vyzerá v poriadku, ale cieľ je jasný – vyhnúť sa DPH. V takomto prípade môže daňový úrad konanie vyhodnotiť ako zneužitie práva.
V praxi je však jej uplatňovanie pomerne náročné, keďže si vyžaduje preukázanie účelovosti, ktorá je v rozpore s cieľom právnej normy. Judikatúra k tejto téme je zatiaľ relatívne skromná, no odborná verejnosť sa vo všeobecnosti zhoduje, že tento inštitút by sa mal uplatňovať len výnimočne.
Z vašich skúseností – ak podnikatelia využívajú viacero právnych foriem, akú kombináciu najčastejšie volia?
V praxi sa najčastejšie stretávame s kombináciou viacerých spoločností s jedným alebo viacerými vlastníkmi, ktoré sú usporiadané do holdingovej štruktúry, často aj viacvrstvovej. Tieto modely sa využívajú najmä pri väčšom objeme aktivít, rozmanitých podnikateľských činnostiach, využívaní spoločností na pasívne investície alebo pri vstupe nových investorov.
Čo býva najčastejšou motiváciou k využívaniu viacerých spoločností s jedným vlastníkom?
Motivácie podnikateľov bývajú rôzne, a nie je za tým len daňová optimalizácia. Jedným z najčastejších cieľov je snaha oddeliť podnikateľské riziko od vlastníctva majetku. Štandardnou praxou na Slovensku aj v zahraničí je, že jedna spoločnosť realizuje rizikovú činnosť, napríklad obchod alebo stavebníctvo, zatiaľ čo iná spoločnosť vlastní nehnuteľnosti alebo technológie.
Fyzická osoba môže byť jediným spoločníkom najviac v troch s. r. o.
Dôležitým dôvodom je aj optimalizácia nákladov. Bežným riešením je vytvorenie holdingovej spoločnosti, ktorá pre viaceré dcérske spoločnosti centrálne zabezpečuje niektoré funkcie, ako sú finančné riadenie, personalistika, marketing alebo IT podpora. Výsledkom je lepšie využitie interných zdrojov a profesionálnejšie riadenie skupiny.
Zároveň sa v praxi využívajú aj legálne formy daňovej optimalizácie, najmä nezdaňovanie dividend vyplácaných medzi právnickými osobami alebo oslobodenie príjmu z predaja obchodného podielu po splnení stanovených podmienok.
Ďalšou motiváciou je ochrana fyzických osôb – vlastníkov. Viacero spoločností umožňuje lepšie riadiť a chrániť súkromný majetok vlastníkov pred rizikami spojenými s podnikaním. Napríklad právna forma spoločnosti s ručením obmedzeným poskytuje vyššiu mieru ochrany v porovnaní so živnosťou, keďže spoločník neručí za záväzky spoločnosti celým svojím majetkom, ale len do výšky nesplateného vkladu.
Podnikanie formou živnosti aj s. r. o. – výhody a riziká
Ako jeden z dôvodov pre podnikanie prostredníctvom živnosti aj s. r. o. ste uviedli mieru ochrany vlastníka. Čo ešte býva motiváciou?
Podnikatelia sa často rozhodujú kombinovať živnosť a spoločnosť s ručením obmedzeným z dôvodu daňovej a odvodovej optimalizácie, teda snahy rozložiť príjmy medzi viacero subjektov tak, aby celkové daňové zaťaženie bolo čo najnižšie. Treba si otvorene povedať, že takýto prístup je v praxi bežný a prirodzený. Avšak, môžu nastať situácie, keď takéto rozdelenie narazí na limity vyplývajúce zo zákonov.
Aké legitímne daňové či administratívne výhody má pre podnikateľa táto kombinácia?
Z praktického hľadiska podnikatelia využívajú živnosť najmä na činnosti, kde sa uplatňujú paušálne výdavky alebo nízke odvody, zatiaľ čo s. r. o. používajú na rizikovejšie obchodné aktivity .
Táto kombinácia môže byť vhodná aj v prípadoch, keď začínajú podnikať viacerí spoločníci spoločne – vtedy je s. r. o. prirodzenou a právne bezpečnejšou formou, ktorá umožňuje jasné vlastnícke podiely, nastavenie práv a povinností medzi partnermi a transparentnejšie riadenie podnikania.
Je možné využívať vzájomnú fakturáciu medzi s. r. o. a živnosťou rovnakého majiteľa, napríklad s cieľom uplatniť paušálne výdavky a dostať peniaze na svoj súkromný účet?
Takéto usporiadanie je spojené s viacerými daňovými rizikami. Prvým z nich je riziko reklasifikácie na závislú činnosť. Ak fyzická osoba vykonáva činnosť, ktorá zodpovedá náplni jej postavenia ako konateľa v s. r. o., no zároveň túto činnosť fakturuje spoločnosti ako živnostník, hrozí, že správca dane rekvalifikuje takéto príjmy na príjmy zo závislej činnosti.
Prečo?
Činnosť konateľa je zo zákona zdaňovaná ako závislá činnosť - podlieha zdaneniu a odvodom podobne ako pracovný pomer. V praxi je preto potrebné rozlišovať, aké činnosti konateľ v rámci spoločnosti vykonáva ako súčasť svojej funkcie a ktoré činnosti môže prípadne poskytovať ako podnikateľ (živnostník). Práve tie činnosti, ktoré úzko súvisia s bežným riadením spoločnosti a jej predmetom podnikania, by nemali byť fakturované zo živnosti, aby sa predišlo spochybneniu zo strany správcu dane.
Aké ďalšie riziká súvisia so vzájomnou fakturáciou medzi s. r. o. a živnosťou jedného vlastníka?
Ďalším rizikom je neuznanie nákladu v s. r. o., ak služba nebola skutočne dodaná, alebo ak nie je možné preukázať jej rozsah, obsah či účel. Toto riziko je obzvlášť výrazné v prípadoch, keď za obe zmluvné strany, teda dodávateľa aj odberateľa, koná tá istá fyzická osoba.
Dôležité je aj dodržiavanie pravidiel transferového oceňovania. Keďže ide o prepojené osoby, zákon o dani z príjmov vyžaduje, aby transakcie medzi nimi prebiehali za trhových podmienok. V závislosti od rozsahu transakcií môže vzniknúť aj povinnosť vypracovať a viesť transferovú dokumentáciu, ktorá preukáže, že dohodnuté ceny zodpovedajú cenám obvyklým medzi nezávislými osobami.
Ako na takúto fakturáciu nazerá obchodné právo?
Podľa Obchodného zákonníka je konateľ povinný konať s odbornou starostlivosťou a v záujme spoločnosti. Ak by konateľ vedome smeroval finančné prostriedky spoločnosti k sebe, ako živnostníkovi, a to bez reálneho ekonomického opodstatnenia, môže to byť považované za porušenie povinnosti konať ako riadny hospodár. Takéto konanie môže mať nielen obchodnoprávne dôsledky (napr. žaloby zo strany spoločníkov alebo veriteľov za náhradu škody), ale v krajnom prípade aj trestnoprávne následky, napríklad pre podozrenie z tunelovania spoločnosti, porušenia povinnosti pri správe cudzieho majetku alebo skresľovania údajov hospodárskej evidencie. Je preto vhodná konzultácia aj s právnym poradcom.
Ako môže vyzerať legitímne fakturovanie medzi s. r. o. a živnosťou toho istého majiteľa v praxi?
Rozhodujúce je, či ide o skutočne samostatné ekonomické činnosti vykonávané oddelene. Podnikateľ by mal byť pripravený preukázať, že ide o dva samostatné subjekty vykonávajúce rozdielne a nezávislé aktivity.
Ako napríklad?
Napríklad účtovníčka prevádzkuje živnosť v oblasti vedenia účtovníctva a zároveň vlastní s. r. o., ktorá prevádzkuje e‑shop s predajom tovaru. Svojej s. r. o. fakturuje vedenie účtovníctva, ktoré poskytuje aj iným klientom. Vtedy takáto fakturácia môže byť považovaná za legitímnu. Ide totiž o dve jasne oddelené činnosti – poskytovanie účtovných služieb a prevádzku e‑shopu.
Alebo fyzická osoba vlastní spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá prevádzkuje autobazár. Súčasne podniká ako živnostník v oblasti prevádzkovania auto umyvárne, kde má aj zamestnancov. Ak živnostník fakturuje svojej s. r. o. služby umývania áut, ktoré sú preukázateľne vykonané v rámci auto umyvárne, ide o legitímnu fakturáciu medzi dvoma samostatnými činnosťami.
Dve firmy (s. r. o.) s rovnakým majiteľom – čo (nie) je legálne?
Stáva sa, že podnikatelia majú viacero firiem s rovnakým predmetom podnikania, pričom si jednu určia ako platiteľa DPH a druhú ako neplatiteľa DPH. Je takéto nastavenie z daňového a účtovného hľadiska legitímne?
V zásade platí, že ak druhá spoločnosť (neplatiteľ DPH) neprekročí zákonom stanovený obrat (aktuálne 50 000 eur za kalendárny rok), nie je povinná registrovať sa ako platiteľ DPH. Čiže podnikateľ môže prevádzkovať dve spoločnosti.
Ak by však išlo o účelové nastavenie, ktoré má za cieľ obísť povinnosť registrácie na DPH alebo uplatniť rozdielne DPH režimy dane podľa typu zákazníka (napr. fakturácia platiteľom DPH z jednej firmy a neplatiteľom z druhej), daňový úrad môže konštatovať zneužitie práva.
Čo zneužitie práva znamená v praxi?
Zneužitie práva je právna konštrukcia, ktorá umožňuje daňovým orgánom neprihliadať na určitú transakciu. Charakteristické pre zneužitie práva je, že daňovník formálne dodrží všetky zákonné ustanovenia, no napriek tomu dosiahne daňovú výhodu (napr. zníženie daňovej povinnosti alebo obídenie povinnosti registrácie na DPH), ktorá je v rozpore so zmyslom a cieľom zákona. Zároveň platí, že konanie, ktorým sa výhoda dosiahne, je umelé a nemá skutočný ekonomický obsah alebo opodstatnenie, okrem dosiahnutia samotnej daňovej úspory.
Aké riziká vtedy podnikateľovi hrozia?
- Riziko v oblasti DPH - Správca dane môže zlúčiť obraty firiem a dodatočne vyrubiť DPH, akoby išlo o jedného platiteľa. Správca dane takto posúdi formálne rozdelené firmy ako jeden podnikateľský subjekt.
- Riziko v oblasti dane z príjmov – Správca dane môže zvýšiť efektívnu sadzbu dane z príjmov z úrovne, ktorá by vyplývala z oddeleného posúdenia subjektov, na sadzbu, ktorá by sa uplatnila pri zohľadnení ich súhrnných príjmoch.
- Sankcie - Ich výška závisí od viacerých faktorov, najmä od dĺžky obdobia, počas ktorého došlo k porušeniu, ako aj od spôsobu, akým bola situácia odhalená (napr. daňová kontrola verzus dodatočné daňové priznanie), od aktuálnej sadzby Európskej centrálnej banky. Pokuty sú minimálne 3 % p. a. pri dodatočnom daňovom priznaní a minimálne 10 % p. a. pri dorube v rámci daňovej kontroly. Napríklad, ak daňový úrad dorubí daň vo výške 100 000 eur a daňová kontrola sa začne 2 roky po termíne na podanie príslušného daňového priznania, pokuta bude minimálne 20 000 eur. Okrem tejto pokuty je daňovník povinný uhradiť aj samotnú dorubenú daň vo výške 100 000 eur.
Čo v prípade, že majiteľ cielene rozdeľuje fakturáciu medzi viacero s. r. o. tak, aby každá z nich ostala pod hranicou na registráciu DPH alebo pod hranicou nižšej sadzby dane z príjmov?
Čo sa týka DPH, takáto situácia predstavuje typický príklad zneužitia práva. V prípade, že daňový úrad pri kontrole dospeje k záveru, že rozdelenie fakturácie medzi viacero spoločností nemá reálne ekonomické opodstatnenie a jeho hlavným účelom bolo vyhnúť sa registrácii na DPH, môže správca dane pristúpiť k zlúčeniu obratov všetkých prepojených subjektov, a to ako keby išlo o jeden podnikateľský subjekt (v iných situáciách zlúčenie obratu spravidla neprichádza do úvahy). Takéto posúdenie následne vedie k dorubeniu DPH a k pokute.
Danú problematiku výslovne rieši judikatúra Súdneho dvora EÚ, ako aj rozhodnutia českých súdov. Prax slovenských daňových úradov v oblasti dane z príjmov sa však pri takýchto situáciách zatiaľ len formuje, keďže viac sadzieb u právnických osôb je relatívne nový prvok. Bude preto záležať na ďalšom vývoji aplikačnej praxe a judikatúry, ako aj na dôkaznej situácii v konkrétnom prípade.
V legislatívnom procese je novela zákona o DPH, ktorou sa navrhujú zmeny aj v tejto oblasti. Čo by jej prijatie znamenalo v praxi? Čo by sa zmenilo?
Áno, v legislatívnom procese je novela zákona o DPH, ktorá umožní, aby daňový úrad mohol z úradnej moci (teda na základe svojho rozhodnutia) zaregistrovať tzv. DPH skupinu, pokiaľ členovia skupiny podnikajú s cieľom obchádzať platenie DPH.
Aktuálne už existuje možnosť registrácie DPH skupiny, ale funguje výlučne na dobrovoľnej báze. Spoločnosti a podnikatelia, ktoré sú finančne (vlastníctvo), ekonomicky (činnosť) a organizačne (rovnaké osoby v orgánoch) prepojení, sa môžu rozhodnúť registrovať spoločne ako jeden DPH platiteľ. Nie je to teda povinnosť.
Čo by novela znamenala v praxi?
Ak bude zákon prijatý a daňový úrad zaregistruje skupinu z úradnej moci, potom všetky pravidlá DPH by sa uplatňovali na skupinu ako celok, nie na jednotlivé firmy osobitne. Zmyslom tejto novinky je zabrániť zneužívaniu pravidiel DPH a daňovým únikom.
Môže byť problematické, ak obe s. r. o. používajú rovnaký personál, priestory, marketing či kontakty, a medzi týmito firmami zároveň dochádza k častej alebo pravidelnej fakturácii?
Ak uvedené aktivity prebiehajú korektne a s ekonomickým opodstatnením, napríklad s cieľom optimalizovať náklady, dosiahnuť úspory z rozsahu alebo využiť synergie medzi jednotlivými spoločnosťami, potom z pohľadu daňového práva nejde o rizikové správanie. Daňové riziká nevznikajú len preto, že spoločnosti spolupracujú alebo si fakturujú služby – pokým ide o skutočné, riadne zdokumentované plnenia a transakcie sú realizované za trhových podmienok.
Naopak, riziková situácia môže nastať vtedy, ak je cieľom týchto aktivít dosiahnutie nelegitímnych daňových výhod, ako je napríklad:
- umelý presun príjmov alebo nákladov medzi subjektmi za účelom zníženia daňovej povinnosti (Príklad: Zisková spoločnosť si nechá vystaviť faktúru od stratovej prepojenej firmy. V ziskovej firme tak vznikne náklad, ktorý zníži jej základ dane, zatiaľ čo stratová firma príjem, pretože si uplatní daňovú stratu);
- fakturovanie služieb alebo tovarov, ktoré v skutočnosti neboli dodané (Príklad: Spoločnosť nakúpi cudzie bločky z elektronickej registračnej pokladnice a zaúčtuje ich ako vlastné náklady. Cieľom je neoprávnene uplatniť odpočet DPH alebo znížiť základ dane z príjmov. Keďže k reálnemu dodaniu tovarov alebo služieb vôbec nedošlo, ide o podvodné konanie);
- alebo nedodržanie princípu trhových cien pri transakciách medzi prepojenými osobami (Príklad: V tomto prípade síce dochádza k reálnemu dodaniu tovarov alebo služieb, avšak ceny sú nastavené tak, aby sa umelo optimalizovalo celkové daňové zaťaženie skupiny. To môže znamenať, že zisková spoločnosť nakupuje od prepojeného subjektu za neprimerane vysoké ceny (čím si zvyšuje náklady), alebo, naopak, predáva za príliš nízke ceny (čím si znižuje príjmy). Obe situácie vedú k zníženiu jej daňového základu oproti situácii, kedy by transakcie prebiehali za bežných trhových podmienok).
Každý prípad je potrebné posudzovať individuálne a s prihliadnutím na všetky okolnosti – právne, účtovné aj ekonomické. Preto v situáciách, keď podnikateľ vytvára alebo riadi viacero subjektov s prepojenou činnosťou, je vhodné poradiť sa s daňovým, účtovným alebo právnym odborníkom, aby bola zvolená štruktúra nielen efektívna, ale aj v súlade s legislatívou a bez daňových rizík.
Čo by mal podnikateľ zdokumentovať alebo dodržať, aby preukázal, že ide o oddelené a nezávislé firmy s vlastnou činnosťou?
Dôležité je, či každá spoločnosť vykonáva reálne odlíšiteľnú ekonomickú činnosť, ideálne majú iné predmety podnikania alebo napríklad rôzne cieľové skupiny zákazníkov (napr. jedna firma pôsobí vo veľkoobchode, druhá v maloobchode), rozdielne regióny alebo trhy, alebo kvalitovo odlišný sortiment.
Daňová optimalizácia cez zahraničné firmy – pozor na pravidlá a správnu daňovú rezidenciu
S akými ďalšími kombináciami sa v praxi stretávate z hľadiska optimalizácie daní?
V praxi sa stretávame s viacerými typickými kombináciami, ktoré podnikatelia používajú za účelom daňovej optimalizácie. Niektoré z týchto modelov môžu byť legitímne a zákonné, pokiaľ sú riadne nastavené, zdokumentované a podložené skutočným ekonomickým obsahom. Iné však môžu predstavovať významné daňové aj právne riziká.
O aké prípady napríklad ide?
Jedným z často používaných nástrojov je využívanie zahraničných spoločností, najmä v tzv. daňových rajoch, teda v jurisdikciách s nízkym alebo nulovým daňovým zaťažením. Hoci takéto štruktúry môžu byť v určitých prípadoch legitímne (napr. v prípade skutočnej zahraničnej expanzie alebo nadnárodných skupín spoločností), kľúčovým faktorom je ich riadne začlenenie do podnikateľského modelu a dodržiavanie daňových pravidiel, a to nielen slovenských predpisov, ale aj zahraničných zákonov a medzinárodných zmlúv.
Na čo by si podnikatelia mali dať pozor?
Podnikatelia si často neuvedomujú, že daňová rezidencia zahraničnej spoločnosti sa určuje aj podľa tzv. „miesta skutočného vedenia“ – teda podľa toho, kde sa prijímajú zásadné riadiace a obchodné rozhodnutia pre právnickú osobu ako celok. Ak sa rozhodnutia robia na Slovensku (napr. zo strany slovenských vlastníkov), je miestom daňovej rezidencie takejto spoločnosti Slovenská republika, a teda daň z príjmov sa má platiť na Slovensku – bez ohľadu na formálnu registráciu sídla spoločnosti v cudzine.
Kontrola prepojených subjektov v praxi
Môže mať podnikateľ problém, ak jeho viaceré firmy považuje finančná správa za „jeden podnikateľský subjekt“ alebo za „ekonomicky prepojené subjekty/osoby“?
Pojem „prepojené osoby“ nie je v slovenskom právnom poriadku jednotne definovaný, keďže jednotlivé právne predpisy ho vymedzujú odlišne a výlučne pre vlastné účely. Napríklad zákon o dani z príjmov, zákon o dani z pridanej hodnoty či účtovné predpisy pracujú s pojmami ako „závislé osoby“, „ekonomicky prepojené osoby“ alebo „osoby s osobitným vzťahom“, pričom každý z týchto predpisov ich definuje inak, v závislosti od cieľa a kontextu konkrétnej úpravy.
Prepojenosť automaticky neznamená postih ani osobitný daňový/právny režim
Samotná existencia prepojenosti ešte automaticky neznamená postih ani osobitný daňový alebo právny režim. Rozhodujúce je, ako sa táto prepojenosť konkrétne prejaví v právnych vzťahoch a v rámci aplikácie konkrétnych predpisov.
Spomínate, že definícií „prepojených osôb“ je viac v závislosti od zákona. V čom sa líšia?
Zákon o dani z príjmov (§ 2 písm. n)) definuje tzv. závislé osoby pomerne široko. Zahŕňa nielen blízke osoby, ale aj tie, ktoré sú majetkovo alebo personálne prepojené, sú súčasťou konsolidovaného celku, ako aj osoby, medzi ktorými existuje iný vzťah vytvorený predovšetkým za účelom zníženia základu dane alebo zvýšenia daňovej straty.
Zákon o DPH pracuje s pojmom ekonomicky prepojených osôb najmä v súvislosti so skupinovou registráciou (§ 4c a nasl.), kde sa posudzuje organizačné, finančné a personálne prepojenie medzi subjektmi. Okrem toho tento zákon v § 22 ods. 8 a 9 zavádza pojem „osoby s osobitným vzťahom“, ktorého existencia môže mať za určitých okolností priamy vplyv na stanovenie základu dane na úrovni trhovej ceny.
Rovnako aj účtovné predpisy, obchodné právo či právo hospodárskej súťaže používajú vlastné definície prepojených osôb, často prostredníctvom pojmov ako „ovládajúca osoba“, „konanie v zhode“, „významný vplyv“ či „spoločné riadenie“.
Ako prebieha v praxi daňová kontrola v prípade prepojených subjektov, na čo sa zameriava?
V prípade prepojených subjektov (tzv. závislých osôb podľa zákona o dani z príjmov) je finančná správa oprávnená preskúmať, či základ dane z príjmov bol vyčíslený na základe trhových cien a podmienok. Ak zistí, že ceny alebo podmienky sa odchyľujú od bežných, môže upraviť základ, v prípade, ak bol vykázaný nižší, ako by sa vykázal pri transakciách s nezávislými subjektami.
Zákon umožňuje, aby v prípade, keď daňový úrad upraví základ dane u jednej prepojenej osoby, došlo aj k tzv. korešpondujúcej úprave na druhej strane obchodu. Znamená to, že ak daňový úrad zvýši základ dane u dodávateľa, môže sa naopak základ dane u odberateľa znížiť, aby sa predišlo dvojitému zdaneniu toho istého rozdielu. V praxi je však takéto uplatnenie často komplikované. Dôvodom je napríklad aj to, že nie každý nákup sa okamžite prejaví v nákladoch – pri hmotnom majetku sa dostáva do nákladov postupne cez odpisy a pri zásobách až v momente predaja, ktorý môže nastať aj o rok či dva neskôr.
Druhým špecifickým prvkom je kontrola, či má daňovník vypracovanú povinnú transferovú dokumentáciu, ktorou preukazuje, že ceny medzi prepojenými osobami, prípadne úprava základu dane, boli stanovené v súlade s princípom nezávislého vzťahu.
Okrem toho sa daňová kontrola často sústreďuje aj na reálnosť plnení – teda preveruje, či fakturované dodania tovarov a služieb boli skutočne aj poskytnuté, a nejde len o fiktívne transakcie medzi prepojenými subjektmi. Kontroluje sa tiež, ako a či boli tieto plnenia využité u odberateľa na jeho podnikateľskú činnosť. Ak správca dane dospeje k záveru, že plnenie bolo len formálne vykázané a nie skutočné, môže zamietnuť nárok na odpočet DPH alebo upraviť základ dane z príjmov.
Na čo odporúčate myslieť podnikateľom, ktorí zvažujú daňovú optimalizáciou niektorou zo spomínaných možností?
Všetky kombinácie si vyžadujú odborné posúdenie a starostlivé nastavenie, aby sa predišlo rizikám z oblasti daní, účtovníctva, ako aj obchodného alebo trestného práva. Aj keď optimalizácia daní sama o sebe nie je zakázaná, musí rešpektovať pravidlá, účel zákona a vychádzať z reálneho ekonomického základu. V praxi sa čoraz častejšie stretávame s požiadavkami podnikateľov na vytvorenie holdingovej štruktúry alebo efektívne preusporiadanie existujúcich spoločností z dôvodu daňovej optimalizácie, ochrany majetku či rozšírenia podnikateľských aktivít. Je však dôležité, aby pri takejto reorganizácii svojho podnikania zabezpečili, že zvolený model bude nielen efektívny, ale aj plne v súlade s platnou legislatívou. Každý takýto krok si vyžaduje odborné posúdenie daňovým poradcom.
Článok vznikol v spolupráci so Slovenskou komorou daňových poradcov (SKDP).
