Slávka Pástorová (Naša jedáleň): Za dupľu si neúčtujeme nič

Ich prvou prevádzkou bol maličký bufet na úrade práce. Dnes majú vlastnú jedáleň a uvažujú, či im 26 zamestnancov postačí na obslúženie 1200 zákazníkov denne.

Bola to láska na prvý pohľad. Slávka Pástorová stretla svojho manžela na luxusnej výletnej lodi, ktorá sa plavila po Dunaji. Neboli tu však na výlete, obaja pracovali v 5-hviezdičkovej reštaurácii, kde pripravovali jedlá pre najvplyvnejších klientov. Netrvalo dlho a dvojica povedala „áno“ nielen jeden druhému, ale aj spoločnej budúcnosti na Slovensku. Po návrate domov chceli vyplniť prázdnu dieru na trhu, a tak priniesli niečo, čo sa nazýva revolúcia v gastronomickom priemysle.

Skúsenosti zo zahraničia

Hoci Slávka vyštudovala hotelový a gastronomický manažment, nikdy sa nechcela pohybovať v oblasti gastronómie. Neustále si hľadala zámienky, ako robiť niečo iné, až zistila, že nemá inú možnosť. Rozhodla sa teda zamestnať v zahraničí, kde spoznala svojho súčasného manžela. On je vyštudovaný kuchár a v zahraničnej gastronómii pracoval 13 rokov. Ona strávila „vonku“ 5 rokov.

Slávka začínala na výletnej lodi, obaja aj s manželom, ale nakoniec zakotvili v Rakúsku. Slávke sa za 5 rokov v zahraničí podarilo vypracovať sa na manažérku, čo bolo v tej dobe pre Slovákov absolútne tabu. O Rakúšanoch bolo známe, že si najvyššie pozície nechávali skôr pre domácich, no v Slávke videli extrémnu snahu a stopercentnú spoľahlivosť. Už vtedy mala potenciál viesť vlastnú prevádzku, no ako sama tvrdí, bez pomoci manžela by to nikdy nezvládla.

Štart biznisu

Po návrate na Slovensko si spoločne s manželom otvorili malý bufet v budove úradu práce. Bol to klasický bufet pre zamestnancov, v ktorom predávali bagety a rôzne cukrovinky. Keďže Slávka odišla do zahraničia hneď po skončení strednej školy, nemala na založenie živnosti potrebnú 2-ročnú prax na Slovensku. Slávkin manžel mal oproti nej výhodu v tom, že si mohol založiť živnosť jednoducho bez zbytočných papierovačiek. Pred odchodom do zahraničia totiž potrebné 2 roky praxe doma stihol, čo bola v tom čase podmienka na založenie živnosti.

Slávka by musela všetky doklady o praxi zháňať od rôznych zamestnávateľov z Rakúska, keďže ani v jednom zamestnaní nebola 2 roky súvisle. Tento stav spôsoboval manželom komplikácie, preto vyriešili situáciu po svojom. „Živnosť sme napísali na manžela a ja som bola jeho prvým zamestnancom,“ opisuje Slávka a smeje sa, že ako zamestnankyňa si písala aj dochádzku, ktorú jej podpisoval vlastný manžel. Zamestnanci úradu práce si na bufet veľmi rýchlo zvykli, a tak sa Pástorovci začali obzerať aj po vedľajšej jedálni, ktorá už niekoľko rokov nemala žiadneho prevádzkovateľa.

Otvorenie jedálne

Kedy už otvoríte našu jedáleň? Pýtali sa zamestnanci úradu práce, ktorým v budove chýbalo miesto, kam by sa chodili stravovať. Z minulosti si pamätali, že v jedálni sa varilo pre 60 stravníkov, no už dlhšiu dobu bola zatvorená. Manželia Pástoroví snívali o vlastnej stravovacej jednotke už od momentu, ako sa vrátili na Slovensko, a tak sa rozhodli priestory jedálne prenajať.

Už o pár dní v nej pripravovali absolútne novinky v podobe netradičných jedál, ktoré sa naučili variť v zahraničí. Poznali totiž len rakúske recepty z 5-hviezdičkových reštaurácií, a tak varili hosťom to, čo vedeli. „Ľudia u nás prvýkrát jedli Wellington alebo polievku s tekvicovým olejom,“ usmieva sa Slávka a dodáva, že jej manžel sa zase učil variť segedínsky guláš a nepoznal ani tarhoňu. Zaujímavý príbeh sa viaže aj k názvu jedálne. „Ľudia ju volali „naša jedáleň“ a to sa nám tak zapáčilo, že sme podľa toho pomenovali aj našu s.r.o.,“ spomína Slávka.

Vždy o krok pred nimi

„Na začiatku máte nápad, a keď ste prví, už vás nikto nedobehne,“ hovorí Slávka z vlastnej skúsenosti. Po návrate z Rakúska priniesli do slovenskej gastronómie novinky, o ktorých sa ľuďom ani nechyrovalo. Neskôr mali ako prví aj reštauráciu s detským kútikom, čo bol v Košiciach v tom čase absolútny fenomén. „Potom príde konkurencia, ktorá vám všetko obkuká a zas musíte vymýšľať niečo nové, aby ste ju predbehli. Dôležité je byť o krok pred nimi a neustále inovovať,“ vysvetľuje Slávka filozofiu firmy, ktorú spolu s manželom založili v roku 2005.

Začiatky boli ťažké hlavne v tom, že pre dodávateľov boli príliš malí na to, aby s nimi vedeli rokovať o cene nakúpeného tovaru. Vtedy vraj funguje len šťastie na správnych ľudí. Slávka s manželom majú dodnes dodávateľa, ktorý sa im na začiatku neobrátil chrbtom a pomohol im, keď ho potrebovali. „Teraz sa nám chodia zaliečať tí, ktorí nás na začiatku odmietli. Človek si však správanie druhých zapamätá. My sme ostali verní tým dodávateľom, ktorí pri nás stáli aj v ťažkých časoch,“ hovorí Slávka.

Pomaly ďalej zájdeš

Jedna z najsilnejších Slávkiných vlastností je cieľavedomosť, ktorá jej v živote pomáha nastaviť latku tak, aby ju už nikto tak skoro nepreskočil. Dôležitá je pri tom šikovnosť, no hlavne veľká dávka trpezlivosti. Slávka vysvetľuje, že netreba mať na začiatku všetko dokonalé a príliš dlho čakať s otvorením prevádzky: „Treba začať aj v menšom, skromne a postupne zväčšovať.“ Krátko po otvorení „Našej jedálne“ v budove úradu práce sa im začalo hromadiť toľko zákazníkov, že počas obeda ľudia stáli v rade na voľný stôl.

Na ďalší rok si manželia prenajali väčší priestor na Južnej triede 74 v Košiciach, kde boli ich stravníkmi aj ľudia z STV. A aby toho nebolo málo, pridali rozvoz jedál, čo im spolu tvorilo až 350 obedov denne. O 100 kusov viac ako v pôvodnej prevádzke. Slávka vysvetľuje tento postup na príklade s hrncami: „Pokiaľ chcete investovať – kúpite hrniec, no časom zistíte, že je malý, tak musíte kúpiť väčší hrniec a na to, aby bol využitý, potrebujete viac zákazníkov. Spravíte reklamu, máte zákazníkov a zas máte malý hrniec a opäť kúpite väčší.“

Stačilo zrušiť rozptyl a sústrediť sa na tú najvýkonnejšiu prevádzku.

Investície jej však dávajú zmysel len vtedy, keď sú použité na jednu vec a poriadne. „Časom sme sa naučili, že nie je dobré mať viac reštaurácií. V rovnakom čase sme mali maximálne 6 prevádzok a z tohto počtu sme išli už len nadol.“ Slávka hovorí, že striehnuť na všetky miesta rovnakým okom jeden človek nedokáže. Poučila sa, že aj zamestnancov treba neustále kontrolovať, pretože sa nikdy nebudú o prevádzku zaujímať tak, ako majiteľ a to jej vraj za toľké úsilie nestojí: „Len sa nabeháte od prvej prevádzky až po šiestu a efekt je minimálny.“

Vtedy sa rozhodli všetky prevádzky zavrieť a nechať si len tú najprosperujúcejšiu, teda jedáleň na Južnej triede 74 v Košiciach. „Bol to náš najsilnejší dostihový kôň a všetky ostatné na ňom iba parazitovali,“ opisuje Slávka a zároveň dodáva, že to bolo ich najlepšie rozhodnutie, po ktorom vystrelili nahor ako raketa.

Bombastické otvorenie

Slávka s manželom nerobia takmer žiadny marketing a ich prevádzky sú stále plné zákazníkov. Presnú odpoveď na otázku – prečo je to tak? – nepozná ani ona, no verí, že pokiaľ robí človek svoju prácu dobre, zákazníci to ocenia. „Kvalita nepotrebuje žiadnu reklamu,“ tvrdí Slávka, ktorej mama vždy vravievala niečo podobné – žena sa nemusí maľovať, keď je prirodzene pekná.

„Nie je nič horšie, ako urobiť reklamu o tom, že otvárate prevádzku,“ spomína Slávka príhodu, z ktorej sa poučila už na celý život. Vtedy vyhrali tender na otvorenie reštaurácie v novootvorenom obchodnom dome Kika. K tomu porozprávala aj príbeh s Rakúšanmi, ktorí ich pozvali na výberové konanie. „Mali so sebou aj tlmočníka, ale my s manželom sme ich prekvapili dokonalou nemčinou,“ usmieva sa Slávka, ktorá vedela, že jazykom a prezentovaním západnej gastronómie určite zabodujú. Spolupráca s rakúskou firmou sa im pozdávala aj ako nová skúsenosť, keďže dovtedy žiadnu reštauráciu nemali.

Manželia až v deň otvorenia reštaurácie pochopili, čo to znamená, ak to niekto preženie s marketingom. „Nikdy sme si neurobili zlé meno, ale z toho dňa som nemala dobrý pocit,“ opisuje Slávka obrovský nápor zákazníkov, ktorý ich prekvapil nepripravených. Poučením z tejto skúsenosti je – začnite pomaly, v opačnom prípade sa zvyšuje riziko, že si pokazíte meno a už nikdy ho nenapravíte.

Billboardy sa im neosvedčili

Už dávno zistili, že billboardy ani letáky nemajú pre nich žiadny zmysel. Najviac sa im osvedčila ústna reklama od spokojných zákazníkov. Slávka máva pre zákazníkov aj rôzne bonusy. Niekedy je to koláč a inokedy im pokojne pridá aj o dve knedle navyše. „Keď vidím hladných robotníkov, dám im aj dupľu. Na ďalší deň privedú aj svojich známych,“ vysvetľuje svoju marketingovú stratégiu. „Netreba ich však až priveľmi rozmaznávať,“ smeje sa.

Marketingovo majú nastavené aj ceny obedového menu. „Všetko je u nás za 3,50 bez ohľadu na to, či si dáte parené buchty s nízkou nákupnou hodnotou, alebo lososa, ktorého predávame pod cenu. Pri podobnej stratégii je dôležité urobiť taký jedálny lístok, aby sa v konečnom dôsledku všetky jedlá navzájom vyrovnali,“ vysvetľuje Slávka princíp plánovania stravy, ktorý je v ich odvetví zároveň vynikajúcim marketingom.

Z klasického marketingu využívajú len Google AdWords na vyhľadávanie kľúčových slov ako „reštaurácia Košice“ či „jedáleň Košice“, no ani tento typ reklamy podľa Slávky v zásade nepotrebujú. „Ľudia si nás už sami hľadajú, a tak sme na prvom mieste aj bez vyhľadávača kľúčových slov,“ hovorí Slávka.

Článok pokračuje pod reklamou

Zamestnanci pod dohľadom

Prvým zamestnancom bola vo firme Slávka a ďalšieho vraj potrebovali až pri množstve 80 zákazníkov denne. Zamestnali ho na pozíciu pomocníka do kuchyne, keďže Slávkin manžel už všetko sám nestíhal. Pri rozvoji firmy bolo treba riešiť aj administratívu a vtedy Slávka už musela prijať aj zamestnankyňu do bufetu. Po trinástich rokoch majú vo firme 26 zamestnancov, z toho 13 je súbežne naraz v kuchyni.

Majú niekoľkých šoférov na pravidelný rozvoz obedov a vždy jedného náhradníka. Ten sa vraj zíde vtedy, keď si zákazník niečo doobjedná, alebo treba súrne niečo vybaviť. Vtedy ide aj s jedným obedom, neexistuje vraj totiž možnosť, aby zákazník ostal hladný.„Ak náhodou nemá prácu, treba mu nejakú nájsť,“ hovorí Slávka, ktorá každého náhradného šoféra vždy vyťaží natoľko, že nakoniec musí hľadať ďalšieho. „Funguje to na princípe snehovej gule. Niečo nové zavediete a potom sa nabalí ďalšie.“

A ako zvládajú gastronomický time managment? „Dnes už ľahšie,“ vraví Slávka, ktorá manažovanie kuchárov delegovala na svoju priamu podriadenú – šéfkuchárku. „Mali sme problém obsadiť pozíciu šéfkuchára, priznáva Slávka, ktorá si na tejto pozícii predstavovala skôr muža. „Bolo viacero pokusov, no žiaden sa neosvedčil. Napriek tomu, že boli vyštudovaní kuchári, robili oveľa menej ako ostatní. Mňa nikdy nezaujímalo vzdelanie, ale to, čo ten človek naozaj vie,“ vysvetľuje Slávka, ktorá mala celý čas svoju pravú ruku priamo pod nosom.

Najspoľahlivejšou šéfkuchárkou je dnes zamestnankyňa, ktorá u Slávky začínala ako pomocná kuchárka. „Ja neodsudzujem žiadnu prácu. A stále si myslím, že ľudia, ktorí sú dnes na vysokých manažérskych pozíciách, sú kvalitní len vtedy, ak sa vypracovali z tých najnižších pozícií.“ Slávka sa takisto musela v biznise veľa obracať, kým sa dostala až na súčasnú úroveň. „Dnes riešim ekonomickú agendu, komunikáciu so zákazníkmi, dodávateľmi a všetky organizačné aktivity. Teraz už okolo kuchyne iba prejdem,“ priznáva.

„Kedysi som zaskakovala za všetky pozície, no ani dnes nemám problém chytiť do ruky handru a pomôcť s akoukoľvek prácou,“ zveruje sa Slávka, ktorá si vraj pri stavaní súčasnej prevádzky hneď predstavila, ako v nej bude umývať okná. „Nikdy som sa necítila byť taká šéfka, že by som si na túto činnosť zavolala umývača.“ Spomína príhodu, ako si ju raz pomýlil zákazník s pokladníčkou, práve keď ju zaskakovala. „A vy ste tu nová?“ pýtal sa. „Odpovedala som mu, že jedna z najnovších,“ smeje sa Slávka, ktorá má veľmi pozitívny prístup k životu a zamestnanci sú pre ňu ako jedna veľká rodina.

Skúška ohňom

Manželia Pástoroví sa po trinástich rokoch presťahovali do prvej vlastnej novopostavenej prevádzky, ktorá im presne o mesiac vyhorela. „Požiar vznikol cudzím zavinením, ale nemáme dôkaz o tom, či úmyselne,“ zveruje sa Slávka s obrovským rodinným nešťastím. Požiar našťastie nemal fatálne následky a prevádzka už po štyroch dňoch fungovala ako predtým.

„Nemali sme kamery, iba alarm, ktorý signalizoval pohyb. Vtedy sme s manželom nasadli do auta a išli sme sa pozrieť, čo sa deje,“ opisuje Slávka situáciu, do ktorej zavolal neznámy okoloidúci, aby jej oznámil, že horí. Na mieste už zasahovali všetky záchranné jednotky a 21 hasičov zachraňovalo, čo bolo možné. Pri zadnom vchode boli kúsok od plynovej prípojky odložené kartóny. „Keby hasiči nezasiahli dostatočne rýchlo, mohla celá budova vybuchnúť,“ pomyslela Slávka na najhoršie.

V ten večer si obaja s manželom poriadne poplakali. Škody vznikli hlavne v miestnosti mraziacich boxov, ale aj v celom interiéri, ktorý sa kvôli nahromadenému popolu musel kompletne celý vyčistiť a znova vymaľovať. Slávka ešte v deň požiaru zorganizovala brigádu všetkých zamestnancov, ktorá však musela byť kvôli vyšetrovaniu miesta činu zrušená. Na ďalší deň, v piatok, sa opäť všetci stretli, aby urobili všetko pre záchranu a čo najrýchlejšie otvorenie jedálne.

Prečítajte si tiež

Manželia museli konať operatívne. „Okrem čistenia poškodenej prevádzky sme museli zabezpečiť náhradné stravovanie pre XY ľudí,“ opisuje Slávka situáciu, ktorú vyriešila objednávkou obedov od majiteľa prešovskej reštaurácie. Pri dodávateľovi museli byť opatrní. „Aj keď tomu neverím, vždy je riziko, že nám mohla poškodiť aj konkurencia,“ priznáva Slávka. Ešte v ten deň bolo potrebné obvolať stovky stálych zákazníkov a zariadiť, aby pochopili dôvody piatkovej výluky.

Slávka hrdo vyhlasuje, že v ten deň vznikla najväčšia teambuildingová akcia v histórii fungovania firmy. „Keby som organizovala tenisový turnaj, nezozbieralo by sa toľko ľudí, ako na pomoc. Vtedy som pochopila, koľko skvelých zamestnancov máme vo firme,“ zdôveruje sa majiteľka, ktorá sa môže pochváliť tým, že už v utorok, na štvrtý deň po požiari, fungovala jedáleň opäť v plnej prevádzke. „Keby nám hygiena prišla na opätovnú kontrolu po požiari rýchlejšie, otvorili by sme ešte o deň skôr,“ dodáva Slávka.

Podnikanie a rodina

Slávka má dve deti. Starší syn má 12 rokov a už teraz plánuje nasledovať stopy svojich rodičov. „Boli by sme radi, keby ešte predtým získal skúsenosti v zahraničí, tak ako my.“ Je ambiciózny po rodičoch a už teraz mu ide veľmi dobre nemčina. Slávka hovorí, že syn má už dávno vypočítané, koľko rokov ešte musí chodiť od školy, aby mohol pracovať. „Keď sa s ním učím matematiku, vysvetľujem mu ju na príkladoch z našej praxe,“ Slávka je presvedčená o tom, že syn raz preberie rodinnú firmu.

Mladšia dcéra má radšej umenie, ide si svojou vlastnou cestou. Skĺbiť podnikanie s rodinou je náročné najmä preto, že si málokedy môžu dovoliť odísť s deťmi na dlhšiu dovolenku. „Niekedy sa nám to podarí, ale vždy si v deň odchodu skontrolujem, či nás s manželom má kto zastúpiť. Obaja sme vo firme aktívne pracujúci, preto je zastupovanie o čosi ťažšie.“ Náročné boli hlavne začiatky. „Keď boli deti malé, manžel ich videl iba cez víkendy a cez týždeň sme za ním chodili do práce.“

Slávka je v biznise veľmi aktívna a napriek tomu, že materskú dovolenku považuje za najlepšie obdobie života, do práce chodila aj s deťmi v kočíku. Pár hodín pred pôrodom syna ešte školila zamestnancov a porodiť dcéru zasa utekala rovno z reštaurácie. Slávka sa už 6 rokov aktívne venuje homeopatii, okrem toho rada cvičí alebo ide na výlet do prírody.

Jeden organizmus

„Neexistuje, aby iba jeden z manželov pracoval v gastronómii a druhý robil niečo iné,“ myslí si Slávka, ktorá sa vydala za Peťa ešte počas pobytu v Rakúsku. Rozumeli si už ako kolegovia, a to bolo prvým predpokladom šťastného manželstva. Hoci mnohí vravia, že podnikať s rodinou je ako pílenie si vlastného konára, Slávka si iný model spolužitia ani nedokáže predstaviť.

„Keby som sama pracovala v gastronómii, manžel by nikdy nepochopil, čo robím do neskorého večera v práci,“ vysvetľuje. S manželom sú spolu 365 dní v roku 24 hodín denne a ešte stále si nelezú na nervy. Aj vo voľnom čase sa veľmi radi rozprávajú. Nielen o práci, ale o všetkom možnom. Slávka tvrdí, že oni dvaja sú prototypom dokonalého manželstva a jeden bez druhého by zomrel. Obaja sú veľmi spontánni, vraj aj vlastnú svadbu zorganizovali za dva dni a do dvoch týždňov boli zosobášení.

Slávkine osobné lekcie

  • Krok za krokom pokračujte za svojím snom.
  • Začnite s tým, čo máte a postupne pridávajte. Nečakajte na lepší zajtrajšok, dnes je ten deň.
  • Aj z jednej ihly urobí človek krajčírstvo.
  • Nikdy neplačte nad rozliatym mliekom, začnite ihneď konať.
  • Robte všetko najlepšie, ako viete.
  • Poučte sa z negatívnej skúsenosti a posuňte sa ďalej.
  • Nechcite mať všetko hneď a naraz. Trpezlivosť ruže prináša.
  • Stále sa zlepšujte. Nikdy si nepovedzte dosť.

Náš tip: Ďalšie inšpiratívne príbehy slovenských podnikateliek nájdete v knihe 49 hrdiniek slovenského biznisu (Ako premeniť svoj dievčenský sen na vlastnú firmu)

Viac podobných článkov nájdete na www.podnikajte.sk


Ivana Pasečná (ateliér 2ka): Prvým krajinným architektom bol Pán Boh

Spoznali sa na univerzite v Nitre a vytvorili nerozlučnú dvojku. Začínali skromne so záhradami, dnes vyhrávajú veľké súťaže na krajinno-architektonické riešenia verejných priestorov.

Začali podnikať na materskej. 8 slovenských nápadov, ktoré majú úspech

Veľa žien si nedokáže predstaviť vypadnúť z pracovného tempa, keď idú na materskú dovolenku. Niektoré z nich preto začnú podnikať s dieťaťom na rukách.

Monika Božíková (KENZEL): Z jadrovej elektrárne do vedenia rodinnej firmy

Nemala ambície stať sa nástupníčkou v rodinnej firme, no vďaka jej dizajnu Slovensko ovládla vlna nádherných retro bicyklov. Spolu s Monikou v čele firma KENZEL ročne predá 30 000 bicyklov.

Jana „Shina“ Lokšenincová (Slnko Records): Zo strojárky hudobná vydavateľka

Začínala s jednou napaľovačkou a vydávala svoju hudbu. Dnes má jedno z najznámejších slovenských vydavateľstiev a na konte 45 interpretov a 100 vydaných albumov.