Anna Beníková (agropenzión Grunt): Sama s tromi deťmi vybudovala 500-hektárovú farmu

Anna Beníková (agropenzión Grunt): Sama s tromi deťmi vybudovala 500-hektárovú farmu

Začínala sama s troma deťmi, úverom v banke a desiatkami hektárov zarastených polí. Dnes má gazdovstvo s tisíckou oviec, vlastnú kolibu, penzión a ocenenie najkrajší chotár roka 2016.

Poľnohospodárstvo je na Slovensku vnímané ako ťažká oblasť podnikania, napriek tomu sa niektorým farmárom darí budovať krásne gazdovstvá. Presne tak ako Anne Beníkovej. V Papradne vybudovala farmu vychýrenú pre jej domáce syry, stopercentnú bryndzu a poctivé bryndzové halušky. Dnes jej penzión a kolibu navštevujú hostia z celého Slovenska, ale aj z Česka či Veľkej Británie. Na halušky sem dokonca zavítala celá futbalová a hokejová reprezentácia, ale napríklad aj Sajfa či Andrej Bičan.

Poľnohospodárka po rodičoch

Anna Beníková sa narodila v Papradne do gazdovskej rodiny. V čase, keď bola malá, žili ľudia v jej kraji hlavne z poľnohospodárstva. Každý v dedine mal svoju roľu a keď chcel prežiť, musel sa o ňu starať. Ankini rodičia chovali doma ovce, kozy, kravy, prasce, či husi a ona tak bola odmalička súčasťou rodinného gazdovstva. Už ako päťročná chodila s husami na pole a pomáhala rodičom, ako sa len dalo. Rodičia boli pre ňu prototypom dokonalého manželstva. Túžila sa im v dospelosti podobať a pre svoje deti byť rovnakým vzorom. Sen o harmonickom manželstve sa jej ale nesplnil. Otehotnela a vydala sa veľmi mladá, už ako 18-ročná v poslednom ročníku na poľnohospodárskej škole v Žiline. „Asi som sa bála, že zostanem stará dievka,“ hovorí Anka s úsmevom. Jej manželstvo nanešťastie nebolo tak vzorové ako manželstvo jej rodičov, keďže nemala veľké šťastie na výber partnera.

Jej cesta pokračovala v roku 1975 na poľnohospodárske družstvo Považské Podhradie, kde do roku 1994 pracovala ako agronómka. V 90. rokoch sa začali družstvá rozpadať a do likvidácie by sa dostala aj súčasná Ankina farma, keby si ju vtedy nezobrala do prenájmu. „Bola to celkom malá farmička, pôvodne odchovňa hovädzieho dobytku na mlieko,“ spomína Anna. Spolu s prenájmom farmy „zdedila“ aj 100 jalovíc, ktoré preorientovala na mäsové plemeno. Nemala totiž peniaze na veľké dojacie zariadenie, tak pôvodné jalovice ešte ručne oddojila a mlieko popredala po okolitých dedinách. Z tržieb potom nakúpila prvé ovce, a tak si postupne budovala vlastnú farmu. Každý zárobok z vyrobených živočíšnych produktov putoval naspäť na farmu.

Sen o vlastnom penzióne

Zlom v Ankinom podnikaní nastal, keď farmu, ktorú mala v prenájme, ponúkol štát na predaj. Ak si ju chcela zachovať, musela ju kúpiť. Zo začiatku sa úveru bránila, no v situácii, akú jej život priniesol, neprichádzala do úvahy iná možnosť. Ankin život nebol jednoduchý, vstup do podnikania jej komplikovala aj situácia doma. Po dvanástich rokoch trápenia, denno-denného boja a presviedčania zo strany rodičov, sa rozviedla s manželom a spolu s deťmi sa presťahovala k rodičom.

Jej mama mala 67 rokov, keď jej sľúbila, že na farme so všetkým pomôže a postará sa aj o deti. Tri mesiace po kúpe farmy na úver však mama nečakane zomrela a Anka zostala na všetko sama. Hovorí, že to bolo jedno z najťažších období v jej živote.

Vstávala som o pol piatej ráno ku kravám, aby som neskôr stihla vystrojiť deti do školy.

Hoci bola vyčerpaná, sen mať vlastnú farmu a zároveň potreba zabezpečiť rodinu ju hnali vpred.

Keď sa situácia trochu utriasla, prišla ďalšia výzva. Anka sa úspešne uchádzala o dotácie, ktoré v tej dobe začalo poskytovať ministerstvo pôdohospodárstva na výstavbu malých penziónov zameraných na agroturistiku. Mala vzťah k zvieratám a jej farma napredovala, chcela ju ale ukázať aj ďalším ľuďom. Agroturistika bola skvelou príležitosťou. Ostávalo už iba nájsť vhodný priestor. Jej sestra v tej dobe vlastnila v dedine šijaciu dielňu, ktorú ale musela kvôli chorobe náhle zatvoriť. Budovu, v ktorej sa pôvodne šilo, ponúkla Anke zadarmo a ona si v roku 2001 mohla konečne splniť sen o vlastnom penzióne.

Hoci sa podnikatelia v tej dobe neradi delili o svoje know-how, Anna Beníková mala šťastie na svoju prvú „mentorku“. Tá mala na Orave vybudovaný penzión, venovala sa agroturistike a veľmi jej pomohla. Poskytla jej kopec užitočných a praktických informácií o vlastných podnikateľských začiatkoch, vďaka čomu mohla aj Anka rozbehnúť svoje agroturistické podnikanie v Papradne.

Od penziónu ku kolibe

„Pustila som sa do podnikania sama, odhodlaná, že to dokážem,“ hovorí Anna. Človek sa vraj nemá zaoberať tým, čo by bolo „keby“ a nemá sa zamýšľať ani nad prekážkami. „Keby som si pripúšťala každú zlú myšlienku, nezvládla by som ten tlak,“ myslí si. Tak, ako nepremýšľa o možných prekážkach, tak sa ani veľmi nedelí o svoje plány.

Stalo sa tak aj o pár rokov neskôr, keď mala po penzióne nasledovať koliba priamo na farme. O jej plánovanej výstavbe nikomu nepovedala, aby ju ľudia neodhovárali. V tom čase už žila s terajším partnerom, s ktorým sa zoznámila 10 rokov po rozvode. Plány na výstavbu koliby neprezradila ani jemu, dokonca ani v čase, keď už vopred zaplatila zálohu milión slovenských korún.

Anka dodnes spomína na moment, keď autom prechádzali okolo rozostavanej drevenice na susednom družstve v Rajci. Jej priateľ vtedy povedal: „No nie je škoda takú peknú drevenicu postaviť na takom škaredom družstve?“ Anka sa vtedy začervenala a využila príležitosť na to, aby mu prezradila, že aj ona ide takú postaviť u nich na farme v Papradne. „Tebe načisto preskočilo,“ pokrútil hlavou a ona sa len zasmiala. Kolibu si sama vymyslela a nakoniec si ju aj sama zariadila.

Dnes navštevujú Agropenzión Grunt aj Kolibu Papradno tisícky turistov ročne a mnohí sa radi vracajú. Obe ubytovacie zariadenia sú široko ďaleko vyhlásené aj pre poctivú tradičnú kuchyňu. V penzióne už v začiatkoch varili aj pre dôchodcov z okolia a postupne rozvážali obedy aj do firiem.

„Sama som živila tri deti, musela som nejako zarobiť,“ hovorí Anka o začiatkoch s varením. Ona sama je dnes hlavným tvorcom jedálneho lístka v oboch zariadeniach a vraj stále dohliada na to, aby sa varilo tak, ako doma „u mamy“. Koliba vznikla aj preto, že ľudia často chodili za nimi na farmu kupovať domáce syry a stopercentnú bryndzu a keď už prišli, chceli si niekam sadnúť a dať si kávičku alebo skvelé bryndzové halušky . „Pôvodný plán bol dorobiť malý reštauračný priestor, no podarilo sa nám postaviť takúto velikánsku kolibu,“ smeje sa Anka.

Článok pokračuje pod reklamou

Od zarastených polí k titulu Najkrajší chotár roka

Polia, ktoré mala Anka na začiatku v prenájme boli pozarastané a vo veľmi zlom stave. Trvalo desať rokov, kým všetko vyklčovali a poupravovali. Dnes je jej chotár nádherný aj na pohľad a nemyslí si to iba ona. V roku 2016 získala farma a Koliba Papradno titul Najkrajší chotár Slovenska do 500 hektárov. Teší ju, keď hostia prídu, pochvália, poďakujú. To je vraj najlepšia reklama. Práve tieto momenty dodávajú Anke energiu, aby sa nezastavila a šla ďalej. „Na začiatku som koľkokrát chcela so všetkým skončiť,“ priznáva. Aj keď je jej práca ťažká, nemá rada, ak ju ľudia ľutujú. „Mala som kamaráta a ten mi vždy volal so slovami, Hanka ešte si v tých ‚otrokoviciach‛?“ spomína. Hoci vtipkoval, Anna nezdieľala jeho zmysel pre humor.

Ako sa robí reklama na halušky

Anka vraj do reklamy nikdy príliš neinvestovala. V čase jej začiatkov dala pár inzerátov o farme a o penzióne do regionálnej tlače a párkrát bol oznam o oboch vyhlásený aj v miestnom rozhlase. Hneď ako to šlo, začala s organizovaním rôznych akcií, pretože práve tie pritiahli na farmu ľudí aj zo širokého okolia. Ako členka speváckeho súboru zorganizovala na Veľkú noc večer v sprievode harmoník. Táto akcia u nich pretrvala dodnes. Každú poslednú májovú sobotu zasa mávajú v penzióne takzvanú Bačovu cestu, v decembri robia mikulášsku zabíjačku, inokedy ponúkajú divinu.

Časom pribudli aj súkromné akcie ako rôzne oslavy či svadby. Letné soboty sú vraj v Kolibe rok dopredu beznádejne rezervované. Anka podniká, vymýšľa, zdokonaľuje, no nič z toho vraj nie je výsledkom cieleného plánovania. Jej krédom je robiť veci s láskou a vtedy ľudia prídu a stanú sa zákazníkmi. V roku 2013 bola za svoju snahu nominovaná na Vidiecku podnikateľku roka. Ocenenia ju vždy potešia, no nezakladá si na nich. Človek by mal podľa nej zostať skromný. Tak ju to učili rodičia.

Šéfovať jej vraj pristane

Hoci je Anka už na dôchodku, hlavné slovo v biznise má stále. Dnes jej už pomáhajú aj dve dospelé deti, okrem nich sú vo firme štyria bačovia, niekoľko stálych čašníkov a sezónni brigádnici. Jeden zamestnanec máva počas zimy na starosti konské stajne. Prvých zamestnancov mala Anna hneď na začiatku, v roku 1994. „Nutne som potrebovala ľudí k zvieratám. Mali sme 100 kráv, 200 oviec a postupne som dokúpila aj kone,“ opisuje. Bez pomoci by to vraj nezvládla. Dnes je na gazdovstve spolu 1000 oviec a celý konský jazdecký oddiel. Kravy už minulý rok predali. Veľa práce si vyžaduje aj kuchyňa a reštaurácia.

Anka zastáva názor, že s každým hosťom, ktorý príde, sa treba porozprávať. Nie vždy jej to ale vyjde, keďže ešte stále velí v kuchyni.

Ona, ako šéfka, býva v práci najdlhšie. Ráno vstáva podľa toho, či má ubytovaných hostí. Ak treba robiť raňajky, vstáva o piatej, inokedy si pospí aj do ôsmej. Je skôr nočný vták a keď majú akciu, pracuje do večera, niekedy aj do jednej v noci. Dirigentom vo firme je ešte stále ona. Pomaly učí deti, aby rozkazovali miesto nej, no ony nechcú. Pred mamou majú rešpekt a povedia: „Mami, tebe to lepšie pristane.“

Stálo to za to

Ankin najmladší syn vyštudoval strednú školu poľnohospodársku a pokračoval na hotelovom manažmente v Banskej Štiavnici. Po škole ho lákalo odísť do Prahy, tak ho Anka aj napriek množstvu práce na farme pustila. „Z pôvodného roka sa nakoniec stalo dvanásť, ale už sa vrátil a je vo firme,“ teší sa Anka. Vo firme je zamestnaná aj najstaršia dcéra, ktorá je už vydatá a má vlastnú rodinu. Prostredný syn má 42 rokov a je zdravotne hendikepovaný. Anka ho každý deň vozí do domu sociálnej starostlivosti, kde sa venujú rôznym remeslám.

Keby sa mala Anka obzrieť 25 rokov dozadu, povedala by: „Chvála pánu Bohu za všetko.“ Napriek mnohým prekážkam vidieť za ňou kopec roboty a ako sama hovorí: „Všetka snaha padla na úrodnú pôdu.“ Stíhať podnikanie spolu s tromi deťmi bez podpory manžela a chýbajúcich starých rodičov bolo ale podľa nej náročné.

Troje Vianoce po sebe strávila Anka v práci, až kým jej najmladší syn nepovedal: „Maminka, aspoň na Štedrý deň buď s nami celý deň doma.“ Skúsená farmárka priznáva, že jej vtedy vyhŕkli slzy a až to ju presvedčilo, aby trochu zvoľnila. Dnes sa už práci nemusí nutne venovať denno-denne. Má veľmi rada more a cestovanie a jej obrovským koníčkom je spev. So speváckou skupinou z Papradna sa dokonca prebojovali do finále v televíznej súťaži Zem spieva. Anka je vo svojich želaniach skromná a vraví, že si praje už iba zdravie. Aby si stihla užiť farmu v čase jej najväčšieho rozkvetu.

Ankine osobné lekcie

  • Nezačínajte podnikať v poľnohospodárstve, ak nemáte pozitívny vzťah k zvieratám a fyzickej práci.
  • Výsledky prídu len vtedy, ak svoju prácu robíte s láskou.
  • Podnikanie v poľnohospodárstve si vyžaduje celého človeka a neustálu prítomnosť na farme. Prvých 10 rokov zabudnite na odchod na dovolenku, voľné sviatky, či víkendy.

Náš tip: Ďalšie inšpiratívne príbehy slovenských podnikateliek nájdete v knihe 49 hrdiniek slovenského biznisu (Ako premeniť svoj dievčenský sen na vlastnú firmu)

Obsah, ktorý ste čítali vznikol v rámci projektu Malé-veľké hrdinky slovenského biznisu. Realizované s finančnou podporou Nadácie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na rok 2018. Ďakujeme za podporu.

Viac podobných článkov nájdete na www.podnikajte.sk

Ivica Ďuricová

Freelance copywriterka, pre ktorú je písanie vášňou a povolaním zároveň. Je spoluautorkou článkov o inšpirácii v podnikaní a publikácií 99 Inšpiratívnych podnikateľských nápadov a 49 hrdiniek slovenského biznisu.


Poznáme víťazky súťaže Podnikateľka Slovenska 2018

Devätnásty ročník súťaže Podnikateľka Slovenska priniesol viacero noviniek a jej výsledky vyhlásili 19. februára v Stĺpovej sieni bratislavskej Reduty. Absolútnou víťazkou súťaže sa stala a cenu Podnikateľka Slovenska 2018 si z rúk predsedu vlády Petra Pellegriniho prevzala farmárka Barbora Figlušová so svojim projektom Čučoriedkovo.

Barberka Radka Štefániková: Ďalší pán na holenie až o mesiac!

Radka vyštudovala strednú školu a chcela byť kaderníčka. Nie však hocijaká. Už počas štúdia inklinovala k pánskym strihom a lákalo ju strihať inak ako v bežných kaderníctvach. Ako malá veľmi rada kreslila a v dospelosti chcela svoju kreativitu pretaviť aj do práce. V roku 2017 si v Považskej Bystrici otvorila barbershop a o rok neskôr v ňom vítala stovky nových zákazníkov.

Jana Bednárová (Chutné kytice): Firma je naše štvrté dieťa

Za šesť rokov podnikania namočili do čokolády už milión jahôd. Pred štartom nevedeli o potravinárstve takmer nič, dnes majú viac ako desaťtisíc objednávok ročne.

Lucia Pašková (CURAPROX): Učíme ľudí zachovať si svoje zuby až do smrti

Nešlo jej o zarábanie peňazí, chcela vzdelávať mladých. Začiatočný kapitál si požičala od rodičov a zo Švajčiarska priniesla na Slovensko farebné zubné kefky. Dnes sú u nás lovebrandom.