Rodina Kruppovcov je nemecká dynastia priemyselníkov, ktorá zbohatla na výrobe oceli a zbraní. Alfred Krupp bol tým, kto jej rastu položil pevné základy. Pomohol rozvoju zdedenej oceliarne, ktorá sa neskôr transformovala na Friedrich Grupp AG a dnes ju poznáme ako súčasť ThyssenKrup AG, najväčšieho nemeckého oceliarskeho a zbrojárskeho podniku.
Dlhy a rýchly rozmach
Alfred Krupp sa narodil v roku 1812. Keď bol ešte dieťa, jeho otec zomrel a zanechal po sebe okrem oceliarne aj vysoké dlhy. Matka nakoniec firmu horko-ťažko postavila na nohy. Podnik sa však začal rozrastať až po tom, čo sa do vedenia dostal mladý Alfred, ktorý sa neustále snažil vylepšovať procesy. Zháňal zákazníkov z Nemecka aj z cudziny a zhromaždil kapitál na kúpu parného stroja. Pri expanzii mu pomohla aj politická situácia, pretože vytvorenie colnej únie v roku 1834 podporilo prepravu tovaru vlakmi a tak aj dopyt po výrobe koľajníc. Pri vytváraní nových kapacít nasledoval ešte jeden cieľ: stať sa výrobcom zbraní. Na prelome 50. a 60. rokov sa stal dodávateľom pruskej armády. Jeho oceľovým zbraniam dokonca mnohí pripisujú víťazstvo Pruska v nemecko-dánskej vojne v roku 1864. O dva roky neskôr boli dokonca v nemeckej vojne obe znepriatelené strany vybavené zbraňami z Kruppovej oceliarne. Ďalšia, pre zmenu francúzsko-nemecká vojna, na sebe nenechala dlho čakať. Práve na nej Krupp, ktorý mal už v tej dobre slušné finančné zázemie, ohromne zbohatol.
Alfred Krupp na jednej strane predstavoval starý model patriarchu, ktorý starostlivo dohliadal na svojich zamestnancov, na druhej strane zosobňoval moderný prístup k podniku: ako všetci úspešní podnikatelia, ani on sa nebál rizika a rátal s trhovými zmenami. Expanzia a investície do budúceho rozvoja boli preňho dôležitejšie než navýšenie zisku. Neustále sa zaoberal novými projektmi a zamestnancov bombardoval pokynmi a návrhmi. Jednoznačne išiel za jedným: rozširovať, a to ako kapacity, tak aj škálu produktov. Vo svojom podniku nevidel továreň na okamžité peniaze, v hlave nosil skôr obraz toho, čomu ekonómovia hovoria ,,dlhé obdobie“.
Kopať len sám za seba
Alfred Krupp nedôveroval bankám. Hoci bol pri zavádzaní inovácií na ne často odkázaný, volil vždy úvery s najnižšou dobou splatnosti, aby zamedzil vplyvu finančných inštitúcií na chod podniku. Alfred sa vo všeobecnosti nerád nechával ovplyvňovať. Vyhovovalo mu preto postavenie výlučného vlastníka oceliarne, kedy na nikoho ďalšieho nemusel a nechcel brať ohľad.
Najlegendárnejší člen oceliarskej rodiny si bol dobre vedomý svojho výnimočného postupu a úspechov, ktoré zaznamenal. Dokonca ich múdro spracoval na marketingovej úrovni, emotívne zhrnul svoj príbeh chlapca, ktorý zo skromného podniku so siedmymi zamestnancami vybudoval legendárne impérium s vyše 20 000 ľuďmi.
Dal znovu vystavať dom, v ktorom s matkou a súrodencami po otcovej smrti žili a sprístupnil ho verejnosti. Denne tak demonštroval silu svojej osobnosti, ktorá mu umožnila vyšplhať sa zo skromných pomerov na úplnú špičku.
Vernosť za vernosť
Odborové hnutia a vôbec všetko, čo spochybňovalo jeho vedenie, boli tabu.
Krupp sa vo vzťahu k zamestnancom fabriky riadil heslom: "Vernosť za vernosť". Znamenalo to, že sa staral o to, aby dobre zarábali, mali sociálne a zdravotné poistenie a dokonca možnosť nakupovať lacné potraviny vo firemnej predajni. V 60. rokoch dal pre svojich pracovníkov dokonca vybudovať služobné byty. Pokiaľ to bolo čo i len trochu možné, snažil sa udržať ľuďom aj pracovné miesta. Výmenou za to od nich vyžadoval úplnú dôveru v jeho vedúcu osobnosť a identifikáciu s firmou. Odborové hnutia a vôbec všetko, čo spochybňovalo jeho vedenie, boli tabu.
Geniálny obchodník alebo neznesiteľný workoholik?
Krupp bol veľmi zásadový človek, ktorý často zdôrazňoval hodnoty ako spravodlivosť, úprimnosť a úcta.
Krupp bol veľmi zásadový človek, ktorý často zdôrazňoval hodnoty ako spravodlivosť, úprimnosť a úcta. Kto mu nevyhovoval, bol okamžite prepustený. Jeho potreba mať neustále všetko pod kontrolou a žiadnym spôsobom nehroziť svoje postavenie, mu však začala s pribúdajúcimi rokmi takpovediac prerastať cez hlavu. Extrémna nedôvera v zamestnancov a v chod firmy bez jeho neustálej prítomnosti sa začala pretavovať aj do horších vzťahov na pracovisku. Krupp sa stále obával, že jeho ľudia nebudú odvádzať dostatočný výkon.
Alfred mal nutkavú potrebu písať si aj vo voľnom čase poznámky a vypĺňať správy, bol ktorými sa jeho najvyšší zamestnanci doslova topili. Firma u neho stála vždy na prvom mieste, čo malo vplyv aj na jeho súkromný život. Oženil sa až ako 41-ročný a spočiatku so svojou rodinou dokonca v areáli oceliarne. Z manželstva, ktoré sa nakoniec skončilo rozvodom, sa narodil jediný syn Fritz. Podobne ako jeho matka mal množstvo zdravotných problémov, s ktorými jeho otec nemal trpezlivosť, pretože v ňom potreboval vidieť svojho silného následníka. Nakoniec ho predsa len nechal vyučiť vo fabrike a keď ako 75-ročný zomrel, Fritz prebral žezlo. Oceliareň viedol úspešne, hoci z tieňa jeho mocného otca nikdy nevystúpil.
Alfrede Krupp asi nebol ideálnym šéfom a jeho workoholizmus si vybral daň aj mimo fabriky. Bol však obchodníkom, podnikateľom, inovátorom a vytvoril koncern, ktorým zabezpečil všetky nasledujúce generácie. Bol zodpovedný nielen vo vzťahu k firme, ale aj k svojim zamestnancom. To, akou osobou bol a ako viedol svoju firmu, hádam najlepšie vystihujú slová, ktorými odmietol šľachtický titul od pruského kráľa: "Volám sa Krupp, to mi stačí".
