Jozef Mičo (STAVMIT, s.r.o.): Problémy riešte ihneď

Martin Piko | 04.01.2015
Jozef Mičo (STAVMIT, s.r.o.): Problémy riešte ihneď
Podniká od roku 1989, keď vytvoril partiu šikovných ľudí a začal stavať domy, neskôr aj dopravné stavby a lanovky. Od kulís do prvého filmu, ktorým bolo Dračie srdce, už jeho tím postavil dediny, hrady, jaskyne, kostoly a lode do viac ako tridsiatich filmov. Ich výtvory nájdete napríklad vo filme Hartova vojna s Brucom Willisom, Johanca z Arcu s Millou Jovovich, Peacemaker s Nicole Kidmanovou a v mnohých ďalších.

Spoločnosť STAVMIT, s.r.o. má široký záber aktivít v stavebníctve, cestovnom ruchu, palivovej energetike, plynárenskom a filmárskom priemysle. Jej majiteľ, Jozef Mičo, sa preslávil predovšetkým stavbou kulís pre nakrúcanie filmov. V oblasti cestovného ruchu má spoločnosť v portfóliu napríklad reštauráciu Jánošíková koliba, kúpalisko Kremnica a hotel Gavurky.

Pochádzal som z chudobnej rodiny a bolo pre mňa niečo nové zžiť sa s myšlienkou, že podnikám

Jozef začínal úplne od nuly. Mal sedem súrodencov a v detstve žili v ťažkých pomeroch. „Keď som navštevoval základnú školu, riaditeľka mi niekedy priniesla chlieb, aby som mal desiatu. Bolo to však krásne detstvo a rodičia nám dali naozaj všetko, na čom skutočne záleží.“

Je dobré mať ciele a sny, pretože sa plnia.

Na strednej škole vyštudoval odbor mechanik elektroenergetických zariadení. „Nikdy som to nerobil, ani veľmi neviem, čo to obnáša. Hneď po škole som odišiel pracovať do pridruženej výroby a osem rokov som robil v montážno-lešenárskej skupine, kde sa dalo dobre zarobiť. Keď sa mi podarilo získať modrú knižku, vďaka ktorej som nemusel ísť na vojnu, uvedomil som si, že človek si svoje sny naozaj dokáže splniť. Len za nimi musí ísť. Zmenilo to môj pohľad. Krátko po revolúcii som skončil v zamestnaní, zobral so sebou štyroch najšikovnejších ľudí a začal som podnikať.“ Začínali drobnými zákazkami v stavebníctve. „Všetko náradie a potrebné veci sme poprinášali z domu a nejako to zlepili dokopy. Boli to klasické začiatky, takýmto spôsobom začínalo veľmi veľa ľudí.“

Jozef na stavbách pomáhal, zháňal materiál a zastrešoval celý proces. „Ako nám pribúdala práca, prijímal som ďalších pracovníkov.“ Priznáva, že bolo ťažké nájsť popri podnikaní čas na rodinu. „Nepodarilo sa mi to úplne zladiť. Vždy som bol večer doma, ale v období budovania firmy, zhruba prvých päť rokov, som chodil domov neskoro večer a odchádzal skoro ráno. Niektorí moji kolegovia však cestovali za prácou do zahraničia. Ja som si povedal, že nepôjdem od rodiny ďalej ako do Českej republiky.“ Zákazky pribúdali podľa Jozefových slov ako snehová guľa. „Mal som veľmi dobrú spoluprácu s obcami, komunikoval som so starostami. Problémy spôsobovala len nejasná legislatíva a dodávky materiálu.“ Keď prišla možnosť rozšíriť záber spoločnosti, Jozef neváhal. „V roku 1995 Rafaella de Laurentis robila na Slovensku film a na stavbu kulís potrebovali tesárov, ktorí ešte ovládali staré remeslá. Riaditeľom štúdia Koliba bol Vlado Ondruš, ktorý pochádzal z Terchovej. Súhrou týchto okolností ma oslovili, či by som sa na to nechcel pozrieť. Keď som tam prišiel a videl som, ako ich odborníci so zaťatými zubami pribíjajú klince, povedal som si, že určite to s mojimi chlapmi zvládneme ľavou zadnou.“

Spoločnosti takto spadla z neba možnosť venovať sa stavbe kulís pre filmy. Po úspešne zvládnutom filme Dračie srdce Jozefa oslovil Juraj Jakubisko s filmom Nejasná správa o konci sveta. Spoločnosť popri stavbe kulís pokračovala aj v tradičnej stavebnej činnosti. „Do filmu  som sa však mimoriadne zamiloval. Mal som okolo tridsiatky a odrazu som sa stretával s holywoodskými hercami.“ Práve filmy označuje Jozef za oblasť, ktorá spoločnosť skutočne postavila na nohy. „Keďže Slovensko je krásna krajina a pracovná sila nie je drahá, chodilo k nám veľa filmových štábov.“

Aby nenastali komplikácie, musí byť organizácia a súčinnosť všetkých zložiek stopercentná

Točil sa film za filmom, Jozef neustále cestoval medzi Českom a Slovenskom a nevedel, čo urobiť skôr. „Bolo to ako sen, lebo pre mňa to nebola práca ale koníček.“ Najťažšie pri stavbe kulís pre filmy je vytvoriť ich tak, aby bola ilúzia dokonalá. „Keď dnes človek pozerá film, nemá šancu rozlíšiť, čo je skutočné, čo je kulisa a čo je urobené cez počítač. Ťažké úlohy boli napríklad domy na vode, jaskyne a vôbec celá tá organizácia práce, ktorú bolo potrebné zmanažovať a vymyslieť tak, aby sa nič nepredvídané nestalo. Maximum ľudí pracujúcich na kulisách bolo dvesto a to už bol obrovský tím.“ Filmy a referencie sa naozaj hromadili, pribúdali filmy ako Kuře Melancholik, Bedári, Z pekla štěstí II., Uprising a mnoho ďalších. „Keď sme postavili kulisy a boli úplne hotové, vždy som ich išiel obzrieť a prejsť sa medzi ne. Pri filme Za nepriateľskou líniou, ktorý bol o vojne v Juhoslávii, boli kulisy natoľko reálne, že som cítil celú hrôzu vojny. Pochopil som, aké nezmyselné veci mnohokrát ľudia robia. Najskôr niečo budujeme a následne to celé zničíme.“ Pri stavbe kulís narazil aj na problémy, ktoré najskôr nevedel vyriešiť. „Pri nakrúcaní filmu Nejasná správa o konci sveta sme mali na kopci postaviť krčmu, ktorá mala byť v skale. Vôbec som si nevedel predstaviť, ako postavíme dvadsaťpäť metrovú skalu tak, aby ju pri tej výške vietor nesfúkol. Boli sme ale prinútení postaviť konštrukciu, ktorá to vydržala a podarilo sa nám to.“

Jozef zdôrazňuje, že stavba kulís je v mnohom iná ako stavba bežných domov. „Na stavbu domu dostaneme výkresy s presnými rozmermi, ktoré musíme dodržať. Pri kulisách dostane človek tiež výkresy, ale ide len o návrh, ako by to malo vyzerať, a je možné pri tom slobodne tvoriť tak, aby to vyzeralo čo najlepšie.“ Jozef neskôr zbadal na trhu ďalší voľný priestor a rozšíril aktivity firmy o plynofikáciu obcí. „Zváračku na plasty sme mali skôr ako samotné plynárne. Videl som, že vývoj sa uberá týmto smerom a vlietol som do toho.“ Pripúšťa, že v rozhodnutí bola určitá predvídavosť. „Postupne sme si trúfali a pristupovali sme aj na ťažšie stavby. Keď sa v Terchovej stavala lanovka, realizovali sme ju my, aj preto, že sme boli domáca firma. V cestovnom ruchu tiež nastal rozmach, budovali sa nové hotely a staré sa rekonštruovali, tak sme do všetkého išli.“ Prvú lanovku museli stihnúť postaviť vo veľmi krátkom termíne, čo sa im našťastie podarilo. „Ďalšou náročnou zákazkou bola stavba televíznych vykrývačov na najvyššie položených miestach na Slovensku. Materiál sme tam museli dovážať vrtuľníkom.“ Jozef opisuje, že všetko, čo si vysníval, sa mu naozaj plnilo. „V tomto období som sa až bál myslieť na niečo ďalšie, lebo som vedel, že by som to dokázal. Znamenalo by to pre mňa však ďalšiu náročnosť a záťaž.“ Keď napríklad prišiel na kúpalisko do Kremnice, ohromne sa mu zapáčilo a o dva mesiace ho už mal v prenájme. Postupne ho dokonca odkúpil. „V dosahovaní snov mi pomáha zdravá túžba a dravosť.“

Podnikanie je dobré rozvetvovať

Krivka života podniku sa zvykne vyznačovať sínusoidou, no tá Jozefova neprichádzala a podnikanie stále rástlo. „Až som tomu sám neveril a stále viac a viac som uvažoval, ako sa na pokles pripraviť, veď skôr či neskôr musí prísť. Ale od začiatku v roku 1991 až po hospodársku krízu v roku 2008 sme stále rástli.“ Upresňuje však, že kríza zatriasla každým. S príchodom krízy a prirodzeným utlmovaním počtu zákaziek musel Jozef znižovať počet zamestnancov. „Prepúšťanie pre mňa vždy bolo ťažké a kým to nebolo rázne potrebné, nerobil som to. Keď som videl, že sa situácia zhoršuje, povedal som ľuďom, nech si niečo hľadajú a zatiaľ si ich niekoľko mesiacov ešte podržím. Ďalším problémom bolo, že odberatelia prestali na nejaký čas platiť faktúry. Zrazu som aj ja ostal dlžný svojim dodávateľom. Málokto držal na účte balík peňazí, aby bol pripravený na krízu, ktorú ani nečakal. Každý peniaze radšej investoval. So svojimi dodávateľmi som však komunikoval a väčšinou sa s každým dalo dohodnúť.“

Ako nadčasové podnikateľské rozhodnutie sa v tomto čase ukázalo predchádzajúce rozšírenie pôsobenia spoločnosti zo stavebníctva aj na cestovný ruch. „Je veľmi nebezpečné venovať sa len jednej činnosti v jednej oblasti, napríklad iba zatepľovaniu. Keď sa trh trochu zakolíše, nemá spoločnosť druhú nohu, ktorá by ju stabilizovala. Mne cestovný ruch prvé dva roky krízy ťahal aj stavebníctvo. Keď podnikateľ dosiahne bod, v ktorom by si už mohol dovoliť investovať aj do iného sektora alebo odvetvia, myslím si, že by to mal vyskúšať. Musí si však dobre premyslieť, do čoho zainvestuje a v biznis pláne by mal pracovať s realistickými číslami.“ Ešte v roku 2009 Jozef podľa vlastných slov všetky problémy veľmi prežíval a nosil v sebe. „V tom roku som však mal vážne zdravotné problémy a urobil som si v hlave poriadok. Keď dnes príde problém, snažím sa ho veľmi rýchlo riešiť, nikdy ho neodkladám. Dnes si na mnohých ľuďoch všímam, že majú pri problémoch tendenciu vyčkávať. O probléme sa však treba rozprávať ihneď.“

Slovensko je nádherná krajina. Neviem si predstaviť, že by som z Terchovej na dlhšiu dobu vytiahol nohu

Na dovolenku do zahraničia vycestoval len dvakrát, kvôli rodine. „Aj môj syn si však všimol, ako mi domov chýba a z piesku na pláži mi postavil vrch Rozsutec. Aby som nebol smutný.“ Ako sa rozširovala činnosť firmy, Jozef sa snažil vstupovať do rôznych zoskupení a v roku 2013 predsedá Združeniu turizmu v Terchovej. „Členom združenia sú hlavne podnikatelia a zvládnuť sedemdesiat podnikateľov, ktorí majú rozdielne osobnosti a názory, nie je jednoduché. V prvom rade je potrebné kamarátiť sa s pokorou, pretože ja nie som ich nadriadený, som len človek, ktorý združenie manažuje a pomáha vydať sa jednou cestou. Nedá sa totiž ísť všetkými smermi. Zvlášť v cestovom ruchu je mimoriadne dôležité, aby sa ľudia zoskupovali a tvorili nejaký celok. Iba spolu môžu podnikatelia niečo dokázať a prilákať ľudí.“

Pre Jozefa bolo v roku 2013 najťažšou úlohou v podnikaní riadenie celého kolosu, ktorý vybudoval. „Činnosti sú veľmi rozptýlené, máme stavebnú činnosť, filmovú činnosť, reštaurácie, ubytovacie zariadenia, termálne kúpalisko, vleky a všetko to má navzájom nie veľa spoločného. Problémy, ktoré v nich vznikajú, sú teda veľmi rozdielne.“ Aby podnikanie udržal, je ochotný viac cestovať po Slovensku a Česku, ale netúži expandovať do ďalších krajín. Jozef v budúcnosti plánuje pozvoľna presúvať podnikateľské aktivity na svoje deti. „Raz chcem podnik len zboku sledovať a pomáhať deťom manažovať ho.“

S dosiahnutými úspechmi ostaňte nohami na zemi.

Mladým a začínajúcim podnikateľom radí: „Je dôležité mať sen a ísť za ním. Nič hrozné sa nemôže stať, prinajhoršom to nevyjde. Po úspechoch ostaňte nohami na zemi a hlavne v dnešnej dobe nepodceňujte osobný kontakt. V podnikaní aj v osobnom živote. Cez telefón sa dá skontaktovať a porozprávať, ale nevycítite z toho, o akého človeka ide. Cez oči sa niekedy naozaj dá vidieť do duše. Buďte ľudskí a udržiavajte vzťahy osobné, pretože podanie ruky stále znamená veľa. Pri riešení akéhokoľvek sporu môže podanie ruky významne ovplyvniť jeho priebeh.“

Jozef odporúča učiť sa v praxi a už odmlada získavať skúsenosti. „Najlepšia rada je prežiť si to. Aj ja som chodil na rôzne kurzy a semináre, ale najviac ma naučilo samotné podnikanie. Je dôležité dokázať pozorne vnímať to, čo sa deje okolo vás a premietnuť si to do vlastného života. Keď začnete podnikať, buďte hlavne čestní, lebo na malom Slovensku je dobré meno veľkou výhodou. Ťažko sa buduje, ale v malej krajine sa o to rýchlejšie stráca. Pri dosahovaní vášho cieľa sa objavia desiatky problémov, no prácu nechávajte v práci. Neberte ju so sebou domov. Byť dvadsaťštyri hodín v pohotovosti sa na ľudskom tele skôr či neskôr prejaví. Nie ste nenahraditeľní a pripravených ľudí je veľa.“

Náš tip: Ďalšie inšpiratívne príbehy a rady nájdete v e-booku a knihe 59 inšpiratívnych podnikateľských príbehov (Ako vybudovať úspešnú firmu na Slovensku)

Najlepšie články do vášho mailu každý pondelok

Čítajte len to, čo vás naozaj zaujíma. Sumár vybraných článkov raz za týždeň, žiadny spam. Zasielanie newslettra si môžete kedykoľvek vypnúť.

Zvoľte si témy: