Tatiana Nátna (TURČAN-AUTO): Vyrábame domovy na kolesách

Keď začínala, bola v mínuse a mala troch mechanikov. Dnes má fungujúcu firmu s dvadsiatimi zamestnancami, vlastnú výrobnú halu a pocit, že konečne našla zmysel života.

Tatiana Nátna je jedinou ženou na Slovensku a pravdepodobne aj v celej Európe, ktorá riadi firmu na výrobu „domov na kolesách“. To, čo jej celý život chýbalo, teraz vytvára iným. Podľa požiadaviek zákazníkov vyrába pojazdné domovy na mieru, aby si hrejivé teplo domova viezli vždy so sebou. Ona sama ho nemala, keďže vyrastala s prísnym nevlastným otcom. Hneď po devätnástke sa osamostatnila a odišla na ubytovňu s jednou taškou v ruke. Krátko na to spoznala budúceho manžela, vzali sa a narodili sa im dvaja synovia. Tatiana začala podnikať a hoci vraví, že manželstvo jej nevydržalo, z firmy si spravila svoju druhú rodinu.

Slovensko-nemecká (ne)spolupráca

Keď mal Tatianin starší syn tri roky, rozhodla sa študovať na VŠE ekonomiku výrobných odvetví. Vtedy ešte netušila, že sa jej toto vzdelanie neskôr veľmi zíde. Jej podnikateľským začiatkom, ale ešte predchádzala kariéra v strojárskej fabrike. „V roku 1984 som doštudovala vysokú školu a zamestnala som sa v strojárňach,“ začína od začiatku.

Tatiana pracovala na rôznych pozíciách. Chvíľu robila korešpondentku, neskôr sekretárku, potom ekonómku. Skúsenosti a kontakty z predchádzajúcich zamestnaní hodnotí pozitívne, veľa sa naučila a bez nich by sa vraj nikdy nestretla s nemeckými partnermi, ktorí s ňou chceli neskôr založiť firmu na výrobu obytných áut na Slovensku. Ona mala byť konateľka. Ponuka od nemeckých partnerov ju nenadchla, keďže o výrobe nič nevedela, no nechala sa presvedčiť.

V roku 1998 založila firmu TURČAN-AUTO, zaškolili sa ľudia, všetko sa legislatívne a projekčne pripravilo a keď malo prísť k realizácii, nemeckí partneri si vytvorili svoje firmy a osamostatnili sa, čo Tatiana vnímala ako obrovský podraz. Bola však mladá a mala veľa vnútornej sily. Rozhodla sa dokázať svetu, že to zvládne aj sama, aj ako Slovenka, aj ako žena. Najprv sa venovala ekonomike a potom začala budovať vlastnú výrobu.

V roku 2001 rozbehla prestavby skriňových dodávok. Prvými klientmi boli Švajčiari, pre ktorých prerobili dve dodávky na luxusné obytné autá. Na rozbehnutie biznisu jej požičal kamarát 2 milióny slovenských korún. Vďaka nemu mohla kúpiť dve dodávky, ktoré však ako začínajúca podnikateľka musela zaplatiť vopred. Neskôr sa ale ukázalo, že nečestné konanie človeka vždy dobehne. „Moji bývalí nemeckí partneri po dvoch rokoch skrachovali, a to ma ešte viac povzbudilo k tomu, aby som pokračovala a dokázala, že môžem byť lepšia ako oni.“

24-hodinové priznanie

Prvé dve autá vyrobila podľa plánu, poslala ich na colnicu a potom za hranice a čakala na platbu od zákazníka. „Dva týždne som tŕpla, čo bude. Nemala som ani autá, ani peniaze,“ spomína Tatiana. Zákazník napokon zaplatil, krátko potom jej ale prišiel do firmy fax s rozmazaným písmom a čiernymi machuľami. Sadla si a začala čítať. „Pani Nátna, sme na výstave, prší a autá, ktoré ste nám poslali, sú celé zatečené.“

Tatiana neváhala ani sekundu. Ešte v ten večer vzala tlmočníka, chlapov z firmy a do 24 hodín boli na mieste, v švajčiarskom Berne. Stále pršalo. „Zaklopala som na dvere a otvoril náš švajčiarsky zákazník s otázkou: A vy čo tu robíte?“ opisuje dramaticky. Slušne a pokorne mu odpovedala, že prišla opraviť zatečené autá. Gestom ruky napodobňuje ako sa Švajčiar chytil za hlavu a len s povzdychom povedal, aby šli dnu.

Sám sa venoval prestavbe áut a mladú Tatianu vzal na milosť. Len preto, že prišla z krajiny vzdialenej stovky kilometrov, priznala sa a chcela napraviť chybu, ju naučil, ako robiť autá kvalitne, poradil jej technológiu a vložil jej do ruky tmel, aký Tatianin tím používa dodnes. „Nebyť úprimnosti, ktorú mi odjakživa prízvukovala moja stará mama, nikdy viac by som nevyrobila ďalšie obytné auto a možno by som skončila opäť na ubytovni, sama, s pocitom prehry,“ hovorí úprimne.

Odvtedy prerobila skúsená podnikateľka viac ako 700 obytných automobilov do celého sveta. „Máme zákazníkov zo Slovenska, Česka, Nemecka, Švajčiarska, Rakúska, Holandska, Anglicka, či Ruska.“ V každom partnerskom štáte má Tatiana zástupcu, ktorý v krajine vybavuje potrebné doklady súvisiace s prepisom auta na jeho majiteľa. Najsilnejšie je vraj Nemecko.

Slnko po daždi

Tatiana dnes vyrába ročne aj 50 áut, najviac pre nemeckých klientov. Nesú však označenie Made in Germany. Ako je to možné? Tatiana začína s rozprávaním ďalšej príhody. Na prvú výstavu do Düsseldorfu vraj prišla ako hrdá patriotka so slovenskou vlajkou. „Ľudia okolo mňa iba chodili a posmešne vykrikovali Made in Russia.“ Obchody sa rozbehli až o rok, keď Táňa pochopila, že musí zabudnúť na národnú hrdosť. „Prestali sme používať naše vlajky. Nemci si mysleli, že sme domáca firma, pristavovali sa, prezerali si interiér a hrdo prehlasovali: Vidno, že je to nemecká výroba.“

Zakopnutia z výstav sa však neskončili v Nemecku, pokračovali aj doma na Slovensku. Tatiana si spomína na výstavu v Nitre, kde ako jediná zástupkyňa Slovenska prezentovala luxusné interiéry obytných karavanov. „Jediné voľné miesto bolo vonku pred pavilónom, tak sme zariskovali a vzali ho. Celé dni pršalo a pri nás sa nezastavil ani jeden človek, nikto nenazrel, nikto sa nás nič neopýtal,“ spomína na pocit bezradnosti. Ju to ale neodradilo a o rok prišla zase.

Začiatky boli pre Táňu ťažké. Mala však cieľ, myšlienku, a to ju posúvalo ďalej. „Synom stále hovorím: Ak máš cieľ a trpezlivosť, všetko zlé sa nakoniec obráti na dobré. My ženy sme trpezlivejšie a dokážeme veci dotiahnuť do konca. Keby nebolo mojej vytrvalosti, už by som tu nebola.“ A zdá sa, že má pravdu. Táňa čakala, vytrvalo bojovala s odmietnutím, prečkala dážď, poníženie a nakoniec vyšlo slnko.

Prestavby na želanie

Táňa dlho bojovala s veľkými hráčmi na karavanovom trhu a hľadala spôsob, ako sa od nich odlíšiť. Pochopila, že keď im nedokáže konkurovať cenou, musí vymyslieť niečo iné. Rozhodla sa skončiť s výrobou jedného štandardného typu karavanu a vo firme začali vyrábať individuálne prestavby na želanie. Pojazdné príbytky si môžu zákazníci navrhnúť podľa svojich predstáv a rovnako ako pri klasickom dome sa tak podieľať na jeho vizuálnej tvorbe. Individuálne karavany sú napríklad špeciálne prispôsobené na prepravu motorky alebo bicykla pre rodičov malých pretekárov či cyklistov, na uskladnenie surfov, lyží, či vybavenia pre potápačov.

TURČAN-AUTO však nevyrába iba obytné karavany, ale aj špeciálne vozy, pojazdné kancelárie či ambulancie. Tie slúžia napríklad na prepravu pacientov zo zahraničia v prípade, že kvôli zdravotnému stavu nemôžu lietať. Pojazdné ambulancie slúžia aj na rôzne preventívne prehliadky a vyšetrenia u starších ľudí, v menších dedinách či na menej dostupných miestach. Využívajú ich aj zverolekári na očkovanie alebo čipovanie zvierat. Podobne sú na tom napríklad poisťovne, ktoré si nechajú zriadiť pojazdnú kanceláriu s počítačmi a autá využívajú v rámci propagačných akcií.

Tatiana sa naučila zákazníkov počúvať. Hoci veľakrát vie, že má pravdu, nechá zákazníka rozprávať. „Vypočuť, chápať, poradiť, ale vždy sa držať princípov,“ radí podnikateľka. Obytné autá majú totiž štandardy týkajúce sa bezpečnosti, a preto má v dizajnovaní interiéru konečné slovo výrobca.

Slovenský názov TURČAN dostali autá podľa regiónu Turčianska záhradka, kde Táňa vyrastala. Nemci vravievali: „Ideme k Tanji,“ a tak vytvorila pre nemecký trh firmu, ktorá dodnes pôsobí pod značkou Tanja Autocaravan. Dnes ju zákazníci volajú aj mama. „Tak ma oslovovali synovia na rokovaniach a už mi to zostalo,“ smeje sa Táňa. Koniec koncov, v zákazníkoch našla konečne rodinu, ktorá jej celý život chýbala. „Zákazníkov je už veľa, ale ja chcem, aby sme sa ešte viac rozrástli. Vždy som túžila po veľkej rodine,“ hovorí dojatá.

Tatiana si po dvadsiatich rokoch uvedomuje, že konečne našla zmysel života. Domov, po ktorom túžila už ako malá a závidela ho rovesníčkam najskôr v škole, neskôr v práci, sa jej vrátil v podobe spokojných zákazníkov. Mnohí za ňou dnes chodia so slovami: „Pani Nátna, ďakujeme vám, vy ste nám vytvorili domov na kolesách.“

Reklama uprostred stáda oviec

Hovorí sa, že obuvníkove deti chodia bosé. V prípade Tatiany Nátnej to platí takisto. Dovolenku v karavane vraj zažila iba raz. Na karavane však precestovala celú Európu, prízvukuje ale, že pracovne. Zo začiatku posielala firmám, ktoré oslovovala na spoluprácu faxy. Všetci však chceli obytné autá vidieť osobne. Táňa teda sadla za volant a vybrala sa na cesty spolu so svojou „reklamou“ na kolesách. „Najazdila som vtedy asi 6 000 kilometrov. Pamätám si, ako som sa raz zobudila v aute v Holandsku uprostred lúky a okolo mňa stádo oviec,“ smeje sa. „Zbadali ma tam milí ľudia z neďalekého domu a priniesli mi raňajky a čerstvo upečený chlieb.“

V rámci prezentácie ukazovala potenciálnym zákazníkom aj fotografie z výroby. Boli súčasťou prospektov, ktoré si tiež musela vytvoriť sama. „Nemala som peniaze na externého grafika, nemala som žiadnu PR manažérku. Zo začiatku som všetko robila sama. Bola som majiteľka firmy, dizajnérka, konštruktérka, a zároveň šéfka výroby,“ spomína s úsmevom.

Článok pokračuje pod reklamou

Pracovná 5-minútovka

Vo firme TURČAN-AUTO majú zaužívané rituály. „Po príchode do práce zakričím hlasné „dobré ránko“, zamestnancov sa opýtam, ako sa majú. Nasleduje 5-minútovka – prebehneme si plán dňa, čo sa bude robiť, skontrolujeme materiál a každý sa pustí do práce,“ opisuje Táňa.

V období, keď mala iba piatich zamestnancov, zostávalo veľa povinností na nej. Ráno musela vytvoriť objednávky, odpovedať zákazníkom, medzitým odbehla do dielne, aby skontrolovala, či je všetko v poriadku a ďalej pokračovala v práci až do noci. O polnoci však šichta neskončila. Táňa nasadla do auta a celú noc šoférovala do Nemecka. „Chodili sme tam pre materiál. Ráno sme prišli naspäť, materiál vyložili a fungovali ďalej,“ opisuje šialený time management, ktorý nebolo možné dlho vydržať.

Dnes sa sama čuduje, ako to jej organizmus zvládal. Stravovala sa rôzne po reštauráciách, pumpách, niekedy jedla za jazdy v kamióne. Jednu noc prespala na jednej hranici, druhú noc na druhej. „Vďaka bohu za otvorené hranice,“ pochvaľuje si dnes. Vďaka voľnému trhu v Európskej únii jej dnes už všetok materiál vozia priamo do firmy a ona tak môže viac času stráviť so zákazníkmi. V čase jej začiatkov vyrobili jedno auto za tri týždne, dnes je to jedno auto za týždeň.

Vo firme so synmi

Dnes už vo firme okrem Táni pracujú aj jej dvaja synovia. „Vo firme ma volajú šéfka, keď je problém, som mami,“ smeje sa. Synovia postupne preberajú podnikanie a celý chod firmy. Starší syn Ľubomír je riaditeľom obchodu a servisu, mladší Michal šéfuje výrobe. „Niekedy mi povedia, že som na nich prísna a občas majú pocit, že k zamestnancom na dielni mám bližší vzťah ako k nim,“ zveruje sa Táňa. „Raz to tu budú viesť, musím byť na nich prísna,“ dodáva. Je vraj typ osobnosti, ktorý občas kričí, narobí frmol, no vzápätí sa upokojí a pochopí, že krik nikam nevedie.

Napätá atmosféra nepridáva na kvalite práce, ani na myslení, ani na nálade.

Stáva sa, že po takomto momente príde do dielne a chlapom prinesie Horalky alebo v lete nanuky. Synovia jej na to hovoria, „najskôr horká ako jed, potom sladká ako med“.

Tatiana hovorí, že všetko je o tímovej práci. „Sama by som to nedokázala. Hoci som stále brzdou výrobného procesu, lebo chcem všetko precízne, je dobré, že Ľubko a Miško priniesli do firmy nové nápady a autám dali nový šat,“ hovorí úprimne. Mladých vraj treba počúvať, no niekedy je zase dobré dať na rady skúsenejších.

Táňa vraví, že každý vo firme je jej kolega. Nikdy od nej nepočuť slová „môj podriadený“. Nehanbí sa opýtať zamestnanca, ak si s niečím nevie rady. Koniec koncov, všetci budujú spoločné dielo, a tak by to malo vyzerať aj vo vzťahoch. Na druhej strane, vo firme nesmie vládnuť úplná demokracia. „Treba prísnu ruku a jasné pravidlá. Každý musí vedieť, čo je jeho práca,“ vysvetľuje Tatiana.

Ako (ne)oddychuje

Tatiana si nedokáže predstaviť, že by bola bez práce, že by sa každé ráno nezobúdzala s novým nápadom alebo by nešla do firmy. Za celé roky bola preč najviac na týždeň, aj to už po troch dňoch volala synovi, že je oddýchnutá a išla by domov. Žiaľ, spiatočná letenka mala termín odletu až o týždeň. „Synovia sa na tom veľmi zabávali a odvtedy dostávam od nich iba letecké dovolenky,“ smeje sa Táňa.

Vo voľnom čase navštevuje platformy, kde sa stretávajú úspešné ženy, Slovenky a podnikateľky. „Je to pre mňa relax,“ hovorí. Stretne sa s inými ženami, vypočuje si rôzne príbehy a nakoniec zistí, že ten jej vôbec nie je taký hrozný. „Chcem byť hlavne medzi ľuďmi a neuzatvárať sa do svojho sveta,“ vraví s pokorou.

Dôvod, pre ktorý sa Táňa každé ráno dvíha z postele, sú plány, ktoré má ešte stále veľkolepé. „Spolu so synmi plánujem postaviť najväčšie karavan centrum v Európe.“ Jej cieľom je dosiahnuť, aby sa ľudia doma rozdelení v dvoch, troch izbách, viac stretávali. Aby večer v karavane popíjali vínko, aby deti hrali karty a rozprávali sa s rodičmi. „Veľakrát až v karavane zistíte, čo trápi vašu dcéru alebo vášho syna, aké problémy má manžel v práci,“ hovorí dojatá.

Tatiana už dva roky spolu so synmi blízko Martina pripravuje areál s rozlohou 50 000 m2. „Bude tam šesť hál. V jednej výroba, v druhej servis, v tretej požičovňa áut, v štvrtej priestor na doplnky a príslušenstvo, piata ako administratívna budova a posledná by slúžila ako garáž na zazimovanie karavanov našich klientov,“ prezentuje svoju víziu. Toto by chcela stihnúť do piatich rokov. Potom už chce len oddychovať a venovať sa vnúčatám.

Túži po domčeku na kopci, odkiaľ by mohla všetko sledovať a mala by nový areál pod drobnohľadom. Táňa by chcela, aby si Slováci konečne začali užívať, aby sa mali radi a tešili sa zo spoločných zážitkov – rodičia s deťmi, starí rodičia, kamaráti a priatelia. „A vtedy si poviem, že som šťastná, pretože o tom to celé je.“

Tatianine osobné lekcie

  • Majte cieľ, držte sa ho a hľadajte cesty, ako sa k nemu dostať.
  • Majte na pamäti, že musíte byť stále prví. Keď príde konkurencia, musíte zasa vymyslieť niečo iné, aby ste boli znovu o krok vpred.
  • Nerozprávajte iným o svojich nápadoch. Vždy sa môže nájsť niekto, kto bude šikovnejší a vašu myšlienku zrealizuje skôr.
  • Udržujte dobré vzťahy s konkurenciou a nikdy ju neohovárajte.
  • Úcta k zákazníkovi musí byť na prvom mieste.
  • Musíte si vedieť vypočuť spätnú väzbu od zákazníka a vďaka tomu sa posúvať dopredu.
  • Musíte mať okolo seba šikovný a pracovitý kolektív, ktorý funguje na báze stopercentnej vzájomnej dôvery.

Náš tip: Ďalšie inšpiratívne príbehy slovenských podnikateliek nájdete v knihe 49 hrdiniek slovenského biznisu (Ako premeniť svoj dievčenský sen na vlastnú firmu)

Viac podobných článkov nájdete na www.podnikajte.sk


Dana Dúbravská (KOMUNIKÁCIA s.r.o.): Korporát ma naučil robiť biznis

Keď mala 25 rokov, šéfovala tímu 100 ľudí. Po 30-ke si urobila titul z neurovedy a psychológie na prestížnej britskej univerzite. Dnes vedie firmu, ktorá má obrat v státisícoch len pri stovke klientov ročne.

Opustili stabilné zamestnanie a začali podnikať. Čo ich k tomu viedlo?

Sú to odborníci, technici. Mali dobre platené miesta. A odišli z nich. Niežeby málo zarábali alebo nemali možnosť robiť to, čo ich baví. Ale chceli cítiť slobodu, ktorú im dáva podnikanie.

Tri ženy, ktoré vzdelávajú Slovensko vďaka úspešnej franšíze Berlitz

Denisa, Petra a Katarína začínali ako zamestnankyne, neskôr od materskej firmy odkúpili jazykovú školu formou franšízy. Ich lektori ročne odučia 50 000 hodín a u jedného zákazníka učia aj 450 študentov.

Francúz založil v Bratislave galériu s manželkiným menom. Radí Slovákom, ako investovať do umenia

Francúzskeho obchodníka Emiliena Grivelu a ruskú maliarku Viktoriu Skityba spojila láska k umeniu. Na Slovensku otvorili Viktoria’s Gallery, ktorá vystavuje diela Pabla Picassa či Andyho Warhola.