Výživné

Aké druhy výživného pozná legislatíva? Aké sú pravidlá pre určenie jeho výšky?

Povinnosť prispievať na výživu členom rodiny upravuje Zákon o rodine, ktorý okrem výživného na dieťa stanovuje aj menej známe vyživovacie povinnosti. Mnoho neodôvodnených súdnych sporov spôsobuje nedostatočná znalosť o povinnostiach povinného (toho, kto má výživné platiť) alebo nevedomosť o právach oprávneného (toho, komu má byť na výživu prispievané).

Zákon o rodine pozná celkom šesť druhov vyživovacej povinnosti:

  1. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom,
  2. Vyživovacia povinnosť detí k rodičom,
  3. Vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými,
  4. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi,
  5. Príspevok na výživu rozvedeného manžela,
  6. Príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke.

Základným pravidlom pri výživnom je, že nárok na výživné vzniká splnením objektívnych podmienok, ktoré zákon predpokladá. Nie až rozhodnutím súdu o vyživovacej povinnosti. Súd takéto rozhodnutie vydá v prípade, ak výživné nie je dobrovoľne plnené a je potrebné autoritatívne rozhodnutie.

Ak sa napríklad senior ocitne vo finančnej tiesni, majú jeho deti zákonnú povinnosť finančne mu vypomôcť. Jeho syn, ktorý automaticky seniorovi finančne vypomáha, tak robí z titulu jeho vyživovacej povinnosti dieťaťa k rodičov. Nepôjde teda zo strany seniora o bezdôvodné obohatenie, ani o dar. V prípade jeho druhého syna, ktorý napriek žiadosti seniora neprispieva na výživu, sa tento syn vystavuje riziku súdneho konania, v rámci ktorého by mohla byť určená vyživovacia povinnosť.

Všeobecné pravidlá pre určovanie výživného

Neexistuje presný vzorec alebo zákonné pravidlo pre spôsob výpočtu výšky výživného. Bude to najmä na subjektívnom zhodnotení sudcu v rámci každého individuálneho prípadu. 

Pri určovaní vyživovacej povinnosti sú v rámci súdneho konania zisťované odôvodnené potreby oprávneného. Zároveň sú zohľadňované schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného.

Mieru, do akej je potrebné prispievať na výživu oprávnenej osoby budeme rozoberať bližšie pri jednotlivých druhoch výživného. Čo sa povinného týka, neskúma sa iba výška pravidelného mesačného príjmu. Do výpočtu vyživovacej povinnosti vstupujú ďalšie faktory, ktoré keby zohľadňované neboli, mohlo by dochádzať k jednoduchému obchádzaniu zákona a umelému znižovaniu si vyživovacej povinnosti. Pri osobne povinnej platiť výživné ide o:

  1. schopnosti,
  2. možnosti a
  3. majetkové pomery.

Pod schopnosťami toho kto má výživné platiť môžeme rozumieť najmä jeho fyzické a duševné schopnosti, ktoré môžu byť predpokladom pre zárobkovú činnosť. Súd teda nezohľadňuje iba samotnú výšku príjmu na výplatnej páske. Ak napríklad súd zistí, že povinný má vysokoškolské vzdelanie a dvadsaťročnú prax, a napriek tomu prijal zamestnanie s minimálnou mzdou a manuálnou prácou, súd bude skúmať dôvody takéhoto rozhodnutia. Môže tak pri výpočte výživného vychádzať nie z reálnej výšky výplaty, ale z výplaty, ktorú by mohol dosiahnuť pri riadnom uplatnení svojich schopností.

Rovnako sú zohľadňované možnosti povinného platiť výživné. Pôjde najmä o objektívne možnosti príjmovej činnosti. Posudzované sú napríklad miera nezamestnanosti v regióne, situácia na trhu práce, a podobne. Súd teda musí zohľadňovať aj také okolnosti, ktoré môžu mať za následok zníženie možností povinného. Je napríklad v schopnostiach šéfkuchára dosiahnuť nadštandardný príjem, ale vzhľadom na súčasné možnosti spôsobené aktuálnou krízou (pandémia COVID-19) nemá možnosti takýto príjem dosiahnuť.

Potreba zohľadniť majetkové pomery povinného je odôvodnené najmä v prípadoch, kedy povinný má síce nízky príjem, ale jeho nadštandardné majetkové pomery odôvodňujú určiť vyššiu výšku výživného. Príkladom môže byť podnikateľ, ktorý je jediným spoločníkom v spoločnosti značnej hodnoty, ale ako konateľovi dostáva minimálnu alebo žiadnu odmenu. Obdobnou by bola situácia, kedy povinný vlastní množstvo nehnuteľností, kedy by sa pri určovaní prihliadlo aj na tieto majetkové pomery a nevychádzalo by sa čisto z jeho mesačnej výplaty. Nemôže sa teda pri osobe s radovo miliónovými majetkami vychádzať zo zanedbateľnej sumy mesačnej „výplaty“.

Povinnému platiť výživné by napokon nemalo pomôcť ani to, že sa bez dôležitého dôvodu vzdá výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu. Nie je v rozpore so zákonom, ak napríklad povinný daruje všetky svoje nehnuteľnosti blízkej osobe a zbaví sa tak svojho majetku. Nezbaví sa tak ale vyživovacej povinnosti a ak súd nezistí dôležitý dôvod, pre ktorý tieto prevody boli urobené, súd bude postupovať pri určovaní výživného, akoby tento majetok vlastnil.

Výživné nie je možné priznať, ak by určenie výživného bolo v rozpore s dobrými mravmi. Abstraktnosť pojmu „dobré mravy“ dáva v tomto bode priestor pre kreativitu argumentácie tak oprávnenej, ako aj povinnej osoby. Konečné slovo aj v tomto prípade bude mať súd. Ako príklad rozporu s dobrými mravmi môžeme uviesť, ak by príspevok na výživu rozvedeného manžela žiadal „oprávnený“, ktorý sa voči „povinnému“ dopúšťal fyzického alebo psychického násilia.

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom

Povinnosť vyživovať svoje biologické deti alebo osvojené deti majú rodičia od momentu narodenia dieťaťa, až do momentu, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Táto povinnosť je plnená spravidla naturálnou formou, keď rodičia žijú s dieťaťom (zabezpečenie bývania, stravy, a ostatných potrieb). Určenie výživného súdom nastáva najmä v prípade rozchodu alebo rozvodu rodičov, alebo ak rodič z iného dôvodu neplní vyživovaciu povinnosť dobrovoľne.

Moment zániku vyživovacej povinnosti nie je a ani nemôže byť pevne daný. Nebude to teda automaticky pri dosiahnutí plnoletosti alebo ukončení vysokej školy. Pri posudzovaní, či vyživovacia povinnosť stále trvá, sú hodnotené schopnosti dieťaťa živiť sa, a nie jeho reálne príjmy. Dieťa, ktoré sa pripravuje na výkon povolania, a teda študuje na dennom štúdiu na vysokej škole, podľa súdnej praxe má nárok na výživné, lebo stále nemá schopnosť sa riadne živiť. Ak dieťa študuje externe a má možnosti a schopnosti popri škole zamestnať sa, vyživovacia povinnosť spravidla zanikne.

Aj v týchto prípadoch existujú výnimky. Nemôže byť na škodu rodiča (povinného), ak by dieťa chcelo napríklad študovať tretiu vysokú školu v rade na dennom štúdiu. Na druhej strane sa môže stať, že aj dospelé dieťa stratí schopnosť živiť sa samo a môže požiadať o výživné svojho rodiča. Môže ísť o prípad, kedy dospelé dieťa utrpí úraz, v dôsledku čoho sa stane invalidom. Ak je v schopnostiach, možnostiach a majetkových pomeroch rodičov prispievať na výživu tohto dieťaťa, má na výživné nárok bez ohľadu na svoj vek.

Čo sa určenia výšky výživného týka, princípom je, že dieťa má nárok podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Toto ustanovenie býva častokrát mysle vykladané pri rozídených alebo rozvedených rodičoch. V prípade značeného finančného nepomeru medzi rodičmi dochádza častokrát k mylnému úsudku, že ak má dieťa nárok spolupodieľať sa na životnej úrovni rodičov, má tento nárok aj druhý rodič. A teda, ak napríklad má otec dieťaťa luxusný dom a matka dieťaťa si môže dovoliť iba jednoduchý panelákový byt, nemá byť toto ustanovenie vykladané tak, že otec musí dieťaťu s matkou zabezpečiť rovnocenné ubytovanie. Takéto nároky matky by neboli odôvodnené z titulu výživného na dieťa, no prichádzalo by to úvahy napríklad výživné medzi manželmi alebo príspevok na výživu rozvedeného manžela.

Minimálne výživné, pod ktoré nemožno ísť bez ohľadu na pomery rodičov je 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa. Pod túto hranicu nemôže ísť žiadny rodič bez ohľadu na jeho finančnú situáciu.

Pri určovaní výživného je tiež potrebné zohľadniť, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak je dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, súd musí určiť vyživovaciu povinnosť druhému rodičov. Výživné, ktoré je určené v prospech dieťaťa, platí k rukám druhého rodiča. Pri striedavej starostlivosti súd prihliadne na dĺžku intervalu striedania, pričom môže rozhodnúť aj tak, že výživné počas striedavej starostlivosti neurčuje.

Pre podnikateľov, a teda najmä rodičov, ktorý majú príjmy z inej než závislej činnosti podliehajúcej dani z príjmu je podstatné, že súdu sú povinní predložiť podklady pre zhodnotenie svojich majetkových pomerov. Sú dokonca povinní súdu sprístupniť údaje chránené podľa osobitného predpisu (napr. doklady podliehajúce bankovému a daňovému tajomstvu). Ak by tieto doklady nesprístupnil, súd by vychádzal z predpokladu, že výška jeho mesačných príjmov predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima.

Súd je tiež povinný zohľadniť prípadné výdavky vynaložené za účelom optimalizácie účtovníctva. Súd teda berie do úvahy iba výdavky, ktoré je pre podnikanie nevyhnutné vynaložiť a nie tie, ktoré slúžia na neodôvodnené zníženie základu dane.

Nezriedka nastáva situácia, kedy majetkové pomery rodiča prevyšujú odôvodnené potreby dieťaťa. V takom prípade súd môže vyčleniť určitú sumu z výživného, ktorá bude poukazovaná na sporiaci účet dieťaťa. Toto pravidlo vychádza tiež z predpokladu, že povinný rodič má právo spolupodieľať sa na výchove dieťaťa, a teda napriek finančným možnostiam má právo dieťa vychovávať k skromnosti a nerozmaznávať ho (napriek jeho povinnosti ukladať prevyšujúce výživné na sporiaci účet).

Článok pokračuje pod reklamou

Vyživovacia povinnosť detí k rodičom

Opačné garde nastáva, ak deti sú schopné samy sa živiť a ich rodičia potrebujú zabezpečiť výživu. V tomto prípade je rozdiel v rozsahu poskytovanej výživy. Zatiaľ čo rodič má dieťaťu zabezpečiť výživu (vyživovacia povinnosť rodičov k deťom) v takom rozsahu, aby sa spolupodieľalo na životnej úrovni rodiča, dieťa má svoju rodičovi zabezpečiť potrebnú výživu.

Pri určení stropu výživného nie sú rozhodujúce majetkové možnosti dieťaťa ako povinného, ale miera potreby rodičia. Ak teda rodič nemá možnosti zabezpečiť si bývanie, lieky, stravu, ošatenie, deti mu na toto majú povinnosť prispieť. V prípade, ak možnosti detí tieto potreby rodiča prevyšujú, nemajú zákonnú povinnosť rodičovi prispieť nad rámec na ďalšie veci, ktoré nie sú životu nevyhnutné. Napríklad dovolenku, auto a ďalšie. V prevyšujúcej časti by išlo o dobrú vôľu dieťaťa.

Ak má rodič viacero detí, každé z detí má vyživovaciu povinnosť. Túto povinnosť si nedelia rovným dielom, ale v pomere, ktorý zodpovedá schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom každého z dieťaťa.

Zákon o rodine stanovuje pravidlá, ktorý druh výživného si je potrebné uplatňovať ako prvé. Ak by teda v prípade nutnosti musel rodič žiadať o výživné, najprv tak musí urobiť z titulu príspevku na výživu rozvedenému manželovi (ak je rozvedený a spĺňa podmienky), a až v prípade neúspechu má možnosť žiadať o výživné z titulu vyživovacej povinnosti detí k rodičom.

Vyživovacia povinnosť medzi ostatnými príbuznými

Tento najmenej využívaný inštitút je aplikovateľný v prípade, ak neprichádza do úvahy iný druh vyživovacej povinnosti, teda ak oprávnenej osobe nemôže poskytnúť výživu jeho dieťa, rodič, bývalý manžel, ani manžel.

Predkovia a potomkovia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť, ak to nevyhnutne potrebujú. Pôjde teda už spravidla o najpodstatnejšie životné potreby a v najnevyhnetenejšej miere. Oprávnenými a povinnými osobami budú spravidla starý rodičia, prastarý rodičia, vnuci, pravnuci.

Základným pravidlom pre určenie oprávnených a povinný osôb je, že vyživovacia povinnosť potomkov predchádza vyživovaciu povinnosť predkov. A tiež, že vyživovacia povinnosť bližších príbuzných predchádza vyživovaciu povinnosť vzdialenejších predkov.

V praxi teda pôjde napríklad o situáciu, kedy senior nemá možnosti zabezpečiť si základné životné potreby a výživu mu nemôže poskytnuté jeho dieťa. V takom prípade môže žiadať o príspevok na nevyhnutné potreby od svojich vnukov, pravnukov. Platí to aj opačne, kedy dieťaťu nie je poskytnuté výživné zo strany rodiča. Môže vtedy žiadať o príspevok od starých rodičov, prastarých rodičov.

Na rozdiel od iných druhov výživného, z titulu vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými je možné žiadať výživné iba v nevyhnutných prípadoch. Ak teda z titulu výživného na dieťa rodič neplní výživné vo výške, aby sa dieťa spolupodieľalo na životnej úrovni rodiča, od starého rodiča nemožno žiadať rovnaké výživné, ale iba výživné na zabezpečenie nevyhnutných potrieb.

Vyživovacia povinnosť medzi manželmi

Manželia majú zo zákona medzi sebou vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Každý z manželov má právo na rovnakú životnú úroveň. Táto vyživovacia povinnosť je spravidla pri funkčných manželstvách plnená naturálne, kedy manželia zdieľajú svoje majetky a príjmy.

Nútené uplatnenie výživného na manžela pripadá do úvahy pri nefunkčných manželstvách alebo odlúčených manželoch, a spravidla pôjde o prechodné obdobie do rozvodu manželstva. Právoplatnosťou rozhodnutia o rozvode zaniká aj táto vyživovacia povinnosť.

Je potrebné odlišovať medzi manželským výživným a bezpodielovým spoluvlastníctvom manželov. Napriek tomu, že takmer všetky príjmy nadobudnuté počas manželstva vstupujú do spoločného majetku manželov, medzi manželmi môže byť napriek tomu značný nepomer v majetkových možnostiach. Jeden z manželov môže nadobudnúť značný majetok pred manželstvom alebo po uzavretí manželstva (napríklad darom alebo dedením), čím nebude tento majetok spadať do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Z tohto dôvodu majú obaja manželia právo na rovnakú životnú úroveň.

V prípade kolízie nároku na výživné medzi manželmi a vyživovacej povinností detí voči rodičom, má manželské výživné prednosť. Je teda potrebné najprv príspevok žiadať od manžela, a až v prípade nemožnosti poskytnutia príspevku žiadať výživné od detí.

Príspevok na výživu rozvedeného manžela

Pri rozvedených manželoch má manžel, ktorý nie je schopný sa sám živiť, právo od bývalého manžela žiadať príspevok na primeranú výživu. V tomto prípade je opätovne podstatná miera výživy, kde na rozdiel od manželského výživného (rovnaká životná úroveň) je v prípade bývalých manželoch stanovená miera poskytnutia primeranej výživy.

Rovnako bude dôležitá schopnosť manžela živiť sa sám. Samotná absencia pracovného pomeru nezakladá automaticky nárok na príspevok. Dôvodom môže byť materská dovolenka, práceneschopnosť alebo invalidita.

O výške výživného sa manželia môžu dohodnúť alebo rozsah príspevku určí súd. Súd bude pritom konať iba na návrh jedného z manžela. Súd bude pri rozhodovaní zohľadňovať príčiny, ktoré k rozvratu manželstva viedli.

Prečítajte si tiež

Tento príspevok môže súd priznať na päť rokov od rozvodu. Iba vo výnimočných prípadoch je možné túto dobu predĺžiť. Môže tak urobiť v prípadoch, kedy ani po uplynutí tejto doby sa rozvedený manžel nemôže sám živiť z objektívnych dôvodov. Zákon priamo špecifikuje príklad, kedy bude táto podmienka splnená – ak má rozvedený manžel zverené dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom do osobnej starostlivosti alebo pri rozvedenom manželovi, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru.

Tento nárok automaticky zaniká, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo, ale aj pri smrti povinného manžela.

Príspevok na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke

Zatiaľ čo predošlé druhy výživného nerozlišovali pohlavie oprávneného a povinného, v prípade príspevku na výživu a úhradu niektorých nákladov nevydatej matke zákon priznáva právo žiadať výživné výlučne žene, matke dieťaťa, a povinným je výlučne muž, otec dieťaťa.

Tento príspevok je poskytovaný v prospech matky dieťaťa (nie v prospech dieťaťa), ide teda o peniaze matky. Po narodení dieťaťa má otec dieťaťa popri tejto povinnosti zároveň vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k dieťaťu.

Otec dieťaťa má nevydatej matke povinnosť prispievať primerane na úhradu jej výživy a povinnosť poskytnúť príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. Maximálna dĺžka poskytnutia príspevku sú dva roky, so začiatkom najneskôr odo dňa pôrodu. Príspevok je teda možné žiadať od začiatku tehotenstva.

Tento príspevok možno žiadať aj dodatočne. Po troch rokoch od pôrodu sa ale premlčí.

Neplatenie výživného

Neplatením výživného sa povinná osoba okrem exekúcie, vystavuje riziku trestného stíhania pre trestný čin zanedbania povinnej výživy. Ak povinná osoba minimálne dva krát v priebehu dvoch rokov neplní vyživovaciu povinnosť, hrozí mu trest až na dva roky. Trestný zákon dokonca nevyžaduje ani úmyselné vyhýbanie sa plateniu výživného, ale postačuje nedbanlivosť.

Pri neplatení výživného tiež okrem exekúcie na majetok a príjmy hrozí aj zadržanie vodičského preukazu, až do doby úhrady dlžného výživného.

Výšku výživného je lepšie dohodnúť

O výške výživného je možné a vhodné dohodnúť sa, či už vo vlastnej réžii alebo s využitím odborníkov z radov mediátorov a advokátov. Schválenie dohody o výživnom je potrebné iba v rámci rodičovskej dohody o výživnom na dieťa. V ostatných prípadoch by určenie výživného súdom malo byť tou poslednou alternatívou. Z dôvodu charakteru výživného, ako príspevku na zabezpečenie základných životných potrieb, sa zákon k neplateniu výživného stavia nekompromisne, preto v prípade nemožnosti platiť výživné je potrebné vyvinúť maximálnu snahu o vyriešenie problému a problém neodignorovať.


Informácie o možnostiach riešenia sporov

Máte záujem o viac informácií ako využiť mediáciu pri riešení sporov alebo o mojich službách? Neváhajte sa na mňa obrátiť. 

Kliknutím na tlačidlo ODOSLAŤ súhlasíte so spracovaním Vami zadaných údajov za účelom zodpovedania otázky či podnetu adresátom správy, ktorým je prevádzkovateľ Martin Biskupič. Bližšie informácie o spracovaní a ochrane osobných údajov nájdete v zásadách ochrany osobných údajov.  


Viac podobných článkov nájdete na www.podnikajte.sk


Rozvod manželstva s maloletými deťmi

V čom sú špecifiká rozvodového konania v prípade, ak majú manželia spoločné maloleté deti?

Hypotéka a BSM

Patrí hypotéka do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM)? Ako ju vysporiadať po rozvode manželstva?

Vyporiadanie BSM po troch rokoch od zániku

Ako sa vyporiada BSM v prípade, ak nedôjde k dohode a ani jeden z manželov nepodá návrh na súd?

Rodičovská dohoda

Ako prebieha úprava výkonu rodičovských práv pri rozvode rodičov alebo rozchode nezosobášených rodičov a aké majú možnosti?
To najlepšie z Podnikajte.sk do vašej schránky