Socialistické manažérske „vychytávky“

Jozef Šétaffy | 21.08.2018
Socialistické manažérske „vychytávky“

Keďže polovicu môjho profesionálneho života som zažil v reálnom socializme, zaspomínal som si na vtedajšie „vychytávky“ riadenia národných podnikov. Napriek dnešnému smutnému výročiu je môj zámer v tomto článku ponúknuť ľahké dovolenkové čítanie a podnet na (nostalgické) pobavenie.

Je príjemné, ak počas dovoleniek môžete „vypnúť“ svoje profesionálne aktivity a neriešiť vo firme každodenné prevádzkové problémy. Mne sa to tak trochu podarilo, aj keď ani na dovolenke sa nedá nemyslieť na nič (najmä ak ju trávite s vlastnou manželkou).

Pracujúci „nadšene“ prijímali socialistické záväzky

Socialistický ekonomický systém plánovitého hospodárstva v bývalom Československu pred rokom 1989 bol neefektívny a nemotivujúci. Moja teta, ktorá žila vo vtedajšom západnom Nemecku to vyjadrila názorne ako Gießkanne System.

Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a podnikanie bolo protizákonné.

Gießkanne je krhla s ružicou na polievanie kvetov. Takéto prirovnanie malo znázorňovať vtedajšiu centralizáciu a koncentráciu prostriedkov, ktoré sa v socialistickom národnom hospodárstve vytvorili, pričom sa časť určená na spotrebu relatívne rovnomerne rozdelila medzi ľudí, bez rozlišovania zásluhovosti.

Súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a podnikanie bolo protizákonné a okrem zopár papalášov bola väčšina ľudí na približne rovnakej sociálnej úrovni. Nikto nebol príliš bohatý a takmer každý si mohol zarobiť (alebo ukradnúť) toľko, koľko potreboval na štandardné živobytie.

Každý si mohol zarobiť (alebo ukradnúť) koľko potreboval na štandardné živobytie.

To samozrejme nikoho nemotivovalo, pretože aj ten kto robil viac, spravidla viac nedostal. Na profesionálnu "kariéru" mali nárok najmä komunisti, niekedy bez ohľadu na skutočné osobné odborné a vzdelanostné predpoklady.

A pretože to od sedemdesiatych rokov (minulého storočia) išlo s československým hospodárstvom dolu vodou, museli naši komunistickí vodcovia vymyslieť nejakú fintu, aby „pracujúci“ robili viac a zadarmo (bez primeranej odmeny). Počítali pritom s prirodzenou ľudskou vlastnosťou - súťaživosťou. Vyšli s tým ako s úžasným „vynálezom“ (vymyslenom samozrejme v Sovietskom zväze) v rámci programu (Súboru opatrení) prijatom na zjazde komunistickej strany. Mala to byť účinná „zbraň“ na porazenie ekonomiky „západného imperializmu“.

Skrátka ľudia si mali dávať „dobrovoľne“ socialistické záväzky, na základe ktorých mali viac pracovať a dosahovať vyššie pracovné výkony a výsledky bez nároku na vyššiu mzdu. Súdruhovia to možno mysleli dobre, ale dopadlo to ako vždy. V podnikoch vytvorili nové pozície - referentov socialistickej súťaže, kde sa uplatnili najmä slaboduchí rodinní príslušníci, kamaráti a známi komunistických funkcionárov.

V praxi sa ukázalo, že iniciatívny blbec môže spraviť viac škody ako triedny nepriateľ.

Niektorí dokonca naozaj verili, že formálne záväzky na splnenie a prekročenie plánu vytrhnú tŕň z päty vtedajšej ekonomike. Ich niekedy neprimeraná dotieravá aktivita bola kontraproduktívna a normálnym ľuďom na smiech. Smiať sme sa ale mohli iba doma v súkromí, pretože udavač bol takmer v každom pracovnom kolektíve. Skrátka, ekonomika i napriek tomu upadala a byrokracia kvitla.

Porovnateľným nástrojom na zvýšenie výkonnosti zamestnancov v súčasnosti je motivácia primeraným finančným ohodnotením a poskytovaním rôznych benefitov (napr. služobné auto, telefón, počítač, práca z domu, pružná pracovná doba, ubytovanie, trinásty plat, detská škôlka ... a pod.).

Zlepšovacie návrhy

Podobný cieľ malo tiež tzv. zlepšovateľské hnutie, ktoré ale poskytlo aj možnosť získať nejakú odmenu. Fungovalo to tak, že ak niekto oficiálne podal zlepšovací návrh (technické alebo organizačné opatrenie), ktorý priniesol merateľnú úsporu, mohol sa na nej finančne podieľať. Skrátka za reálne dosiahnuté úspory boli (symbolické) odmeny. Možno aj preto, že táto forma zlepšenia hospodárskych výsledkov nebola v podnikoch príliš ideologicky pretláčaná, v praxi sa aj využívala. Motiváciou bola niekedy úprimná snaha niečo vylepšiť, niekedy iba peniaze.

Uvediem moju osobnú skúsenosť. Ako stavebný dozor investora som vtedy (začiatkom osemdesiatych rokov) pracoval na realizácii zaujímavých stavebných projektov. A nielen pracoval, ale som nad svojou robotou aj rozmýšľal. „Moje“ stavby boli technicky pomerne náročné a keďže sa v príprave investícií politicky pretláčalo skracovanie termínov (alebo sa jednoducho nestíhalo), v projektovej dokumentácii nebolo vždy všetko optimálne vymyslené a spracované. Snažil som sa počas realizácie nedotiahnuté veci vylepšiť (niekedy technicky zjednodušiť) a pritom znížiť náklady. Tak sa stalo, že v jednom roku som podal toľko zlepšovacích návrhov, že som bol vyhodnotený ako najlepší zlepšovateľ v podniku. Odmeny vo výške pár stovák korún samozrejme rodinu potešili, ale čo bolo pre mňa vtedy úplne fantastické, dostal som miesto v zájazde do Rakúska a Talianska, ktorý organizovalo naše generálne riaditeľstvo pre svojich vedúcich pracovníkov (formálne ako odbornú exkurziu do firiem, ktoré dodávali pre náš podnik technologické zariadenia).

I keď som asi ako jediný z účastníkov zájazdu nebol členom komunistickej strany, k môjmu vycestovaniu na kapitalistický západ sa musela vyjadriť (okrem manželky) aj podniková stranícka organizácia. Zhodou okolností vedúcim straníckej skupiny do ktorej patril náš úsek bol môj šéf, s ktorým som mal takmer priateľský vzťah. Zavolal si ma na oficiálny pohovor, v rámci ktorého mal overiť môj vzťah k socialistickej vlasti, teda či nemám úmysel zdrhnúť. To vskutku nehrozilo, mal som tu dve deti a veľkú rodinu, takže som na to ani nepomyslel. Z pohovoru som si preto robil aj tak trochu srandu a keď sa ma po oficiálnej (predpísanej) časti šéf priateľsky opýtal: „Jozef, dúfam, že neurobíš nejakú hlúposť, ja som sa za teba zaručil, následky by niesla nielen tvoja, ale aj moja rodina.“ Hovorím mu: „Karol neblázni, však tam by som musel normálne makať ...“

Všetko dobre dopadlo, samozrejme som sa vrátil. Čoskoro som bol povolaný k námestníkovi riaditeľa na ďalší pohovor. S vážnou tvárou mi oznámil, že má problém s mojím pracovným zaradením. Bol som vtedy na pozícii vedúceho oddelenia prípravy investícií a chceli ma povýšiť. Problém bol v tom, že na tabuľkovej pozícii vedúceho odboru bolo predpísané vysokoškolské vzdelanie alebo členstvo v komunistickej strane. Moje štyri semestre na „strojárine“, ktoré sa mi podarili ešte pred základnou vojenskou službou, nestačili. No a keďže vstup do komunistickej strany pre mňa neprichádzal do úvahy, mal som dilemu, či sa vykašľať na „kariéru“, alebo ísť študovať popri zamestnaní (mal som vtedy už takmer štyridsať rokov). Zo „strojáriny“ som mal po predchádzajúcich skúsenostiach rešpekt. Dobre mi ale zas poradila manželka: „Jozef, choď študovať ekonómiu, tú už (vtedy) dokončili aj sprostí.“ A mala pravdu. Po piatich rokoch (v roku 1991) som získal diplom inžiniera ekonómie. No ale to už bol u nás ranný kapitalizmus...

V kapitalizme sa na „zlepšovateľské hnutie“ zabudlo. Motiváciu k zlepšovaniu a optimalizácii (nielen daňovej) už netreba „organizovať“, podnikatelia ju majú a realizujú vo vlastnom, takmer existenčnom záujme. „Zlepšovacie návrhy“ aplikujú priebežne, aj keď sa to už tak nenazýva...

Inovácie

Tento pojem sa často používal a skloňoval už aj za „socíku“, aj keď v iných podmienkach a s iným (politickým) obsahom. Vedúci súdruhovia si vtedy uvedomovali, že udržať krok s celosvetovým technickým a spoločenským vývojom (za železnou oponou) je možné len za podmienky primeraného využívania najnovších trendov a poznatkov vo vede a technike v širokej praxi (nielen v zbrojení).

Problémom bolo, že väčšina nových „západných“ technológií a zariadení bola pre bežné národné podniky veľmi ťažko dostupná, najmä z dôvodu pasívnej bilancie zahraničného obchodu a teda nedostatku devízového krytia (československá koruna nebola so „západnými“ menami voľne zameniteľná). Okrem toho väčšina moderných technických riešení a vynálezov bola na západe patentovo alebo autorsky chránená a v Československu sa vo všeobecnosti ochrana duševného vlastníctva akceptovala (v Sovietskom zväze nie).

Takže pod inováciami sa vtedy rozumelo aj vymýšľanie a zavádzanie takých riešení do praxe, ktoré boli už na západe vymyslené a využívané. Samozrejme sme očividne zaostávali, stačilo si vedľa seba postaviť autá vyrábané v ost-bloku a dovezené zo západu. Ale pre našinca bol aj taký "Žigulák", na ktorý čakal v poradovníku spravidla niekoľko rokov (pokiaľ nebol nomenklatúrny káder) splnením celoživotnej túžby.

Tvorbou „inovácií“ boli z centrálnych inštitúcií poverené rôzne výskumné ústavy a pracoviská, ktoré síce vymýšľali veci, ktoré boli na západe už bežne v predaji, avšak technické riešenia a ich prevedenie museli byť také, aby obišli patentovú ochranu západných výrobkov. Tak napríklad jeden výskumný ústav „riešil“ ako výskumnú úlohu mikrovlnku, ktorá sa na západe už bežne predávala v obchodoch. Mimochodom, prevádzka výskumných ústavov bola drahá a neefektívna. Ľudia tam síce mali nízke platy, ale mnohí z nich si ani tie svojimi reálnymi výkonmi a výsledkami nezarobili.

Nechcem tu riešiť politiku, ale myslím si, že medzi hlavné dôvody, prečo došlo v roku 1989 v Československu (a vlastne takmer v celom ost-bloku) k zmene režimu boli nielen celospoločenská nespokojnosť v sociálnej oblasti a v oblasti ľudských práv, neudržateľná ekonomika, ale (ako prvotná príčina) čoraz výraznejšie zaostávanie vo vede a technike. Politicky nariadené „inovácie“ požadované výsledky nepriniesli. Však vtedy aj nejaký komunistický pohlavár sebakriticky konštatoval že: „Na trabantoch sa do komunizmu nedovezieme.“ Aká irónia, na trabantoch sa v roku 1989 mnohí odviezli do kapitalizmu...

V súčasnosti sa inovácia formálne definuje ako nová idea či koncept v ekonomickej oblasti, t.j. (vy)nájdenie nových alebo vylepšených produktov, služieb, procesov či technológií a ich zavedenie do praxe. Inými slovami je to komplexná zostava aktivít od invencie až po implementáciu invencie. Pokiaľ sa tak v praxi využíva, je skutočným multiplikátorom pokroku. Na Slovensku je ale pojem inovácie tiež s obľubou využívaný ako nespochybniteľný dôvod na získanie rôznych dotácií a peňazí z európskych fondov, z ktorých sa niekedy nezanedbateľná časť rozkradne. A to je naopak „pokrok“ vo využívaní inovácií.


Témy:

O autorovi

Ing. Jozef Šétaffy

Spolumajiteľ konceptu Pizza Mizza, franchisingový poradca a odborný garant projektu Franchising servis na Podnikajte.sk Ak máte otázky k téme franchising, kontaktujte ma na franchising.servis@podnikajte.sk

Najlepšie články do vášho mailu každý pondelok

Čítajte len to, čo vás naozaj zaujíma. Sumár vybraných článkov raz za týždeň, žiadny spam. Zasielanie newslettra si môžete kedykoľvek vypnúť.

Zvoľte si témy:

Vaše osobné údaje (email) budeme spracovávať len za týmto účelom v súlade s platnou legislatívou a zásadami ochrany osobných údajov. Súhlas potvrdíte kliknutím na odkaz, ktorý vám pošleme na váš email. Súhlas môžete kedykoľvek odvolať písomne, emailom alebo kliknutím na odkaz z ktoréhokoľvek informačného emailu.