Milan Zoričák: Pri bare som robil „kňaza“, aby som našiel dieru na trhu

Chlapec z podnikateľskej rodiny odmalička túžil po vlastnom penzióne. Keď vyrástol, zamestnal sa v hoteli ako čašník, aby zistil, čo hostia potrebujú.

Sú penzióny, ktoré sú luxusné, majú výhodnú polohu alebo v nich dobre varia. A potom sú také, za ktorými precestujete aj tristo kilometrov. Ale taký, kde vás majitelia už pri dverách vítajú s tatranským čajom, debatujú s vami pri večeri a pohostia vás jedlom tradičnej receptúry nájdete iba v Ždiari. Obec Ždiar bola už od nepamäti navštevovaná turistami a tým, že bol počet remesiel obmedzený na drevorubačov, stolárov, čašníkov a kuchárov, museli ľudia za prácou buď vycestovať alebo sa postaviť na vlastné nohy. Milan s manželkou Andreou sa rozhodli pre druhú možnosť a už deviaty rok sa s láskou starajú o svojich hostí v penzióne AJA. Dedinka s goralskou kultúrou je ich domovom a ich najväčším prianím je, aby sa AJA rovnako ako pre nich, stala domovom aj pre vás.

Ako vyzerá život typického Ždiarana predtým, ako začne podnikať a v akom období vstúpila do vášho života manželka?

Ja aj moja manželka sme sa v Ždiari narodili, mali sme spoločné záujmy a vyrastali sme v jednej partii. Po skončení školy sme sa obaja zamestnali v oblasti služieb a pracovali sme v rôznych hoteloch a penziónoch. Ja som robil čašníka, neskôr hlavného čašníka a nakoniec vedúceho strediska. Manželka robila na recepcii a tesne po revolúcii pracovala v hoteli ako kultúrna referentka. Mala na starosti program pre hostí a robila im sprievodkyňu. Neskôr sa venovala aj marketingu.

Začínali ste ako čašník a dnes ste majiteľom penziónu. Aká to bola cesta?

Od pätnástich rokov som pracoval ako brigádnik. Najskôr bolo treba nabrať skúsenosti a zistiť čo na trhu je a čo chýba. Všímal som si, že sa budovali veľké kolosy, ktoré dali klientovi len to, čo museli. To znamená, ubytovali ho, dali mu najesť a poslali ho preč. Vedel som, že to nestačí a že hostia chcú niečo viac. Chcú sa porozprávať, niečo sa opýtať, ale personál v hoteloch je tak vyťažený a tak unavený, že na zákazníka nemá čas. Vtedy som si povedal, že ak by mal v budúcnosti aj môj penzión takto fungovať, tak dlho nevydrží. S manželkou sme mali už po tridsiatke a nejakú prax za sebou, keď sme penzión otvorili.

Podarilo sa vám nájsť dieru na trhu aj v prostredí tak veľkej konkurencie, aká je v Ždiari?

My sme sa rozhodli, že otvoríme penzión, v ktorom budeme žiť spolu s rodinou. Zistili sme, že rodinný podnik zameraný na pobyty pre rodiny s deťmi neexistoval. Chceli sme do nášho penziónu pridať rodinnú atmosféru. V hoteli je človek vždy niečím limitovaný a personál sa mu nemôže dostatočne venovať, pretože ráno príde do práce a večer ide zase domov. U nás môžu deti behať po celom penzióne a okrem rodičov ich nikto nelimituje.

Vy ste človek, ktorý s hosťami vtipkuje pri večeri, rozpráva im príbehy a pohostí ich, aby sa cítili príjemne. Svojim prístupom dodávate penziónu niečo, čo v iných nenájdeme. Čo pre vás znamenajú zákazníci?

Ide nám o to, aby zákazníci od nás odchádzali s pocitom, že boli doma. Aby povedali, že neboli v podniku, ale na chate. Luxusná dovolenka nie je o tom, že máte luxus a bojíte sa, aby dieťa niečo nerozbilo. Luxus je to, keď má človek pohodu. A nejde ani tak o pocit dospelého, ako o pocit dieťaťa. Stalo sa, že hostia prišli k nám na dovolenku a povedali, že výber nechali na deťoch. Ukázali im tri destinácie, v jednej bolo more, v druhej aquapark a tretia bola AJA. A ony si vybrali nás. Deti k nám rady chodia, lebo vedia, že sa zoznámia s novými kamarátmi a že sa u nás môžu hrať. Dokonca aj rodičia nájdu nové priateľstvá. Máme hostí, ktorí sa celý rok nestretnú a vidia sa až u nás. Jeden rok odchádzajú s tým, že sa budúci rok v dohodnutom termíne stretnú a pritom sa veľakrát ani nepoznajú. Jedni môžu byť z Čiech, druhí zo Slovenska.

Ako si spomínate na prvé roky podnikania?

Začiatky boli ťažké už len v tom, že sme otvorili v roku 2008 a vtedy „vybuchla“ kríza. Otvorili sme penzión a mali sme štyri rezervácie. Trvalo nám asi tri – štyri roky, kým sme sa pomaličky rozbehli a dnes môžeme povedať, že robíme rezervácie na rok dopredu. Proces funguje tak, že najprv otvoríte penzión, začnete niekoho zháňať, potom trvá určitú dobu, kým ľudia prídu, musia sa v penzióne dobre cítiť, odídu preč a posunú informáciu ďalej. Prvý rok dávate reklamu, druhý rok prichádzajú ďalší ľudia, tretí rok sa vracajú zákazníci z minulých rokov a štvrtý rok si už môžete povedať, že ste na dobrej ceste.

Aká reklama sa vám najviac osvedčila?

Môžeme povedať, že sme skúsili všetko od online marketingu cez letáky až po spoluprácu s médiami. Dodnes robíme s TV Lux, v roku 2014 sme mali krátku spoluprácu s Markízou, vyskúšali sme regionálne rádia a aspoň raz do roka spolupracujeme s obchodnými reťazcami. 90 % reklamy však tvoria hostia, ktorí sa k nám vracajú a odporúčajú nás svojim známym. Mali sme pobyty, kedy sa na odporúčanie jednej rodiny zaplnil celý penzión. A stalo sa nám aj, že vďaka nášmu spokojnému hosťovi vznikol aj tento článok :).

V penzióne pracujete len vy s manželkou, pritom máte stále plno hostí a objednávky prijímate na rok dopredu. Nepotrebujete zamestnancov?

Tento rok už budeme musieť niekoho prijať, ale zatiaľ sme všetko stíhali sami. Občas v lete, keď je top sezóna prijímame na výpomoc pár študentiek a pomáhajú aj naše dcéry. Dievčatá majú 9 a 11 rokov a už dokážu robiť všetko. Vedia obsluhovať, ubytovať a púšťame ich aj do kuchyne.

Nebudú vám dcéry v budúcnosti vyčítať, že museli odmalička pracovať v rodinnom penzióne?

Snažíme sa ich motivovať a k práci ich nenútime. Zatiaľ ich to baví, uvidíme dokedy. :)

Určite vám dcéry veľmi pomáhajú, ale predsa len, najťažšie je spravovať prevádzku, starať sa o ubytovanie, komunikovať so zákazníkmi a zabezpečovať stravu. Mali ste s manželkou už od začiatku podelené úlohy?

Rozdelenie bolo jednoznačné. Dohodli sme sa, že manželka bude variť, a tým, že ja som celý život robil čašníka, budem obsluhovať.

Manželka priláka hostí tým, že dobre varí a vy svojim humorom a pozitívnym prístupom k ľudom. Svojich zákazníkov si vážite, viete, ako ich osloviť a zaujať, a to je v podnikaní veľmi dôležité.

Je to preto, že práca nás baví a je príjemné vedieť, že to vnímate rovnako.

Nikdy ste si nepoložili otázku: Čo sme to urobili, na čo sme sa to dali?

My sme penzión neotvorili preto, aby sme zarobili, ale preto, že sme ho chceli. Nesledovali sme zisk, dôležitý bol fakt, že robíme niečo, čo nás baví a čím sa chceme živiť. A to, že nám podnikanie prinieslo peniaze, bolo druhoradé.

Nebáli ste sa neúspechu?

Nepripustili sme si možnosť, že by nám niečo nefungovalo. Od začiatku sme išli do podnikania s tým, že sa nám bude dariť. Dlhé roky sme pracovali v hoteloch a mali sme presnú predstavu o tom, ako má podnikanie fungovať.

Myslíte si, že časom budete potrebovať pomocnú silu, ktorá by manažovala chod prevádzky alebo nikdy nepripustíte, aby penzión riadil niekto iný, ako vy.

Všetko záleží od toho, ako sa budeme rozrastať. Ak sa rozhodneme prevádzku zväčšiť, budeme musieť zamestnať človeka. Môžeme zamestnať niekoho, kto bude mať na starosti marketing alebo prevádzku, ale osobný kontakt so zákazníkmi, budeme mať my. To znamená, že stále budeme v penzióne, aj keby sme mali prevádzkara, my budeme tí, ktorí budú každý večer sedieť s ľuďmi a rozprávať sa s nimi. Nemôžeme odísť, lebo keď tu nebudeme, stane sa z nášho penziónu hotel, ktorý nájdete kdekoľvek.

Vy ste taký pozitívny človek, porozprávajte o niečom, v čom sa vám nedarilo, nemohlo byť predsa všetko ideálne.

Väčšinou na to zlé človek zabudne a ostanú mu len dobré spomienky. Jediné, čo bolo v podnikaní ťažké, boli začiatky a skutočnosť, že sme boli s manželkou na všetko sami. Mali sme už jednu dcéru, keď sme stavali penzión a vyčerpanie sa na nás prejavilo aj zdravotne. Hlavne vy ženy, to máte v živote ťažšie. Máte domácnosť, deti a prácu a my chlapi máme len prácu. A gauč.:)

Neverím, že stíhate aj oddychovať.

Oddychujem mimo sezóny. Od malička rád maľujem, a keď nemáme v penzióne hostí zamknem sa vo voľnej izbe a maľujem obrazy. Vždy bolo mojim snom namaľovať do penziónu niečo vlastné a dnes už moje obrazy visia v celom penzióne.:) Mali slúžiť len ako dekorácia, no ľuďom sa páčili a chceli si ich odo mňa kupovať. Na niektorých mám cenovky, ale veľa z nich je nepredajných. Tento rok chystáme prvý ročník projektu "Tvoríme srdcom". Každý mesiac budú v penzióne prebiehať rôzne kurzy ako maliarstvo, kresba či grafika, na ktoré sa môže ktokoľvek prihlásiť. Cieľom projektu je vytvoriť spoločné dielo, ktoré bude raz visieť v našej vlastnej galérii. 

Vašimi zákazníkmi sú hlavne rodiny s deťmi. Prečo k vám deti rady chodia?

V lete mávame dvakrát za týždeň animátorov, ktorí sa prezlečú za Shreka a Fionu a venujú sa deťom. Niekedy ich aj obsluhujú pri večeri a deti sa z toho tešia. Inokedy sme od známeho požičali kone a poníky, objednali sme koč a deti spolu s rodičmi sme odviezli za dedinu, kde bolo jazierko a mohli si chytať ryby. Na večeru sme si spoločne ryby opekali, deti sa vozili na poníkoch a rodičia zatiaľ oddychovali alebo popíjali pivko. Okrem toho chodia rady na ihrisko, hrajú sa v herni, kúpu v bazéne a rodičia môžu zatiaľ využiť vonkajšie wellness.

Máte konkurenciu takéhoto charakteru v Ždiari? Myšlienka je dobrá a hlavne je náročné všetko vymyslieť a zorganizovať. Neodkopíroval to od vás niekto?

Nikto. Na to treba veľa času. Vždy stačí, že ste prví, druhé je už vždy len niečo druhé.

Ani sa nečudujem, že k vám deti rady chodia, lebo ony potrebujú niečo iné, ako je bežné. Podľa mňa sú už nasýtené nákupnými centrami, aquaparkami. Dávate do podnikania srdce a to veľmi cítiť. Dobrá atmosféra je u vás už pri vstupe.

To je možno tým, že máme deti a penzión sme stavali v čase, keď boli ešte malé. Rástli sme spoločne s nimi a program sme vymýšľali podľa toho, čo by potešilo aj ich.

Veľa ľudí povie, že teraz nemôžu podnikať, lebo majú malé deti a je s nimi veľa roboty. Vy ste začali podnikať, práve v čase, keď ste mali malé deti a všetko ste s nimi prežívali, dokonca ste začínali, keď bola kríza. Nepovedali ste si, že to bol nesprávny čas, že ste mohli ešte počkať?

My sme stavali, keď bol boom a otvorili sme, keď bola kríza. A práve to nás posilnilo. V takých situáciách sa človek musí pozviechať. My sme sa rozprávali s ľuďmi, ktorí podnikali predtým, ako nastala kríza a aj po nej a všetci nám povedali, že po kríze sa podnikalo horšie, no my sme nemali s čím porovnávať. To, čo bolo pre iných podnikateľov horšie, bolo pre nás dobré. Nikdy sme sa nezamýšľali nad tým, či by nám bolo lepšie, keby sme začali skôr alebo neskôr. Išli sme postupne, naberali sme skúsenosti a zrazu nastal čas, kedy sme mali začať podnikať. A možno, keby sme počkali, už by sme do toho nešli, lebo prišla kríza. Keď človek musí, vždy nájde riešenie a tak to má byť.

Človek sa asi nemá zamýšľať nad tým, čo by bolo keby...

Raz mi jeden úspešný pán povedal: ,,Ak budeš podnikať pre to, aby si zarobil peniaze, tak skrachuješ, ak budeš podnikať pre to, že chceš podnikať a chceš robiť danú prácu, tak budeš úspešný.“ Ako príklad uviedol: ,,Ak budeš chcieť podnikať a budeš predávať zápalky, tak na nich zarobíš, ale keď budeš rátať koľko na tých zápalkách zarobíš, tak nezarobíš nič.“ A z neho som si bral príklad.

Článok pokračuje pod reklamou

Možno aj preto sa vám darilo, že ste stretávali úspešných ľudí a vedeli ste, odkiaľ si brať inšpiráciu.

Asi. Ja som sa v práci vždy s ľuďmi rozprával a robil som im pri bare takého kňaza. Väčšinou som poslal prevádzkara domov a povedal som, že zatvorím. Hostia sa chceli rozprávať a ja som ich počúval.

Myslíte si, že na podnikanie musí človek dozrieť? Čo si myslíte o ľuďoch, ktorí v osemnástich skončia školu a rozhodnú sa podnikať?

Musia dozrieť. Na to, aby človek mohol podnikať, musí mať nejakú skúsenosť. Keď niekto začne podnikať bez skúseností, vôbec nevie, kam má smerovať a čo má robiť. Ak niečo zažije, vie porovnať, čo sa mu páči a čo nie a svoje podnikanie dokáže presne nasmerovať. Treba sa najskôr dívať a veľa sa učiť.

Niekedy sa mladému človeku nedá zabrániť a nie vždy poslúchne radu od skúsenejších.

Ja som tiež chcel podnikať oveľa skôr, ako som začal a vtedy mi môj otec povedal: Ešte nie! Ešte nie je ten čas, kedy môžeš podnikať, a tak som išiel naspäť do práce. A tiež mi bolo ťažko. Myslel som si, že už všetko viem, že som všetko videl a zažil. Dnes môžem povedať, že keby som penzión otvoril v tom čase, ako som pôvodne chcel, nebolo by to ono. Dobre, že som otca poslúchol!

Možno by to bol len jeden z mnohých penziónov. Ale ten váš je iný.

Áno a tak vznikla AJA. Keď sa ľudia k nám vracajú už nás nenazývajú len penziónom. Tým, že majú u nás zážitky, volajú nás AJA, a to nás veľmi teší.

Ďakujem za rozhovor a prajem Vám v podnikaní veľa ďalších úspechov!

Viac podobných článkov nájdete na www.podnikajte.sk


Generačná výmena môže biznis posunúť vpred: príkladom je prešovská textilná firma

Zakladateľ OZEX Control System zveril firmu deťom, výsledkom je rozšírenie výroby a nová značka oblečenia. Čomu vďačia za hladký priebeh nástupníctva a prečo kladú dôraz na firemnú kultúru?

Za vznikom cukrárne DELIGHTILLI stojí diagnóza zakladateľky i láska k pečeniu

Našla dieru na trhu a založila bezlepkovú cukráreň, hoci polovicu zákazníkov tvoria ľudia bez alergií. Ako sa na úspechu firmy podieľa tím Petry Illeovej a čím v čase zdražovania potešila zákazníkov?

Konkurenčná výhoda firmy Profirol: inovácie a hodnoty v biznise

Vo firme s tieniacou technikou si zakladajú na férovosti a odbornosti. Ako zakladateľ Andrej Lehota firmu vedie, aby hodnotami žila a čím sa líšia od konkurencie?

Cukráreň Floril: súdržnosť rodiny sa odráža v ich fungovaní aj zákuskoch

Z pivnice do vlastných prevádzok, kaviarní či hotelov. Ako funguje 80-členný kolektív, ktorého štvrtinu tvoria príbuzní zakladateľov a čo by im uľahčilo podnikanie?
To najlepšie z Podnikajte.sk do vašej schránky