Vladimíra Neuschlová: Za dva roky som mala pod sebou stovku ľudí a stále sme rástli

Vladi Neuschlová podniká ako líderšip konzultantka a koučka, ktorá pracuje s podnikateľmi a lídrami rôznych spoločností na Slovensku aj v zahraničí. Keby ste sa ma pred týmto rozhovorom opýtali, čo si myslím o človeku, ktorý odišiel z dobre platenej top manažérskej pozície v nadnárodnej firme, aby vyskúšal vlastné podnikanie, povedala by som, že sa zbláznil. Dnes mám iný názor a viem, že aj desať rokov úspešnej kariéry môže byť krátka doba na to, aby človeku poskytla pocit šťastia a istotu, že mu nehrozí strata identity.

Vyrastala si v podnikateľskej rodine, čo pre teba v detstve znamenalo podnikanie a ako si si predstavovala svoju budúcnosť?

Otec podnikal od roku 1994 a vyskúšal viaceré oblasti – vlastnil krčmu, bufety, potom tenisový obchod. Podnikanie, ktoré som poznala pre mňa znamenalo obrovskú drinu – nákup a predaj tovaru, po večeroch účtovníctvo, cez víkendy zásobovanie. Keď som videla, ako sa moji rodičia pri podnikaní trápia a aká je to drina, povedala som si, že ja nikdy podnikať nebudem.

Počas vysokej školy si odišla na istú dobu do Malajzie. Čo ti to napadlo?

Študovala som na vysokej škole v Banskej Bystrici, čiže v mojom rodnom meste. Mala som 21 rokov a hľadala som slobodu. Pre mňa bol odchod do Malajzie viac menej „útekom z domu“ a príležitosťou spoznať niečo nové. Cez študentskú organizáciu prišla možnosť vycestovať ako dobrovoľník do zahraničia a keď sa ma spýtali kam by som chcela ísť, odpovedala som: „Čo najďalej :).“

Čo bolo najvýraznejším momentom Malajzie, na ktorý dodnes spomínaš?

Prišla som do sirotčinca, kde bolo 46 detí a mojou úlohou bolo vyučovať. Chlapci mali na hlavách turbany, dievčatá šatky a všetci chodili bosí. Nachádzali sme sa na okraji mesta vedľa džungle, spávali sme v jednej miestnosti, kde som počula kohokoľvek kto zakašľal, kýchol si, rozplakal sa. Mali sme jedlo na prídel a jedli sme rukami. Vtedy mi behali hlavou všetky choroby sveta, ktorými by som sa mohla nakaziť. Bol to nepríjemný pocit a predsudky, za ktoré som sa neskôr hanbila, ale myslím, že po tejto skúsenosti som si už ako 21-ročná upratala v hlave a mala som jasnejšie v tom, na čom v živote záleží a na čom nie.

Vysokú školu si úspešne ukončila a potom si sa zamestnala vo veľkej firme tak, ako si si to predstavovala?

Po škole som dostala ponuku pracovať vo svojom obore pre medzinárodnú firmu v Prahe na pozícii účtovníka. Presun účtovných procesov z Talianska do Čiech znamenal, že síce ja a moji českí kolegovia sme prácu získali, ale na talianskej strane ju niekto strácal. Cítila som veľkú empatiu voči mužovi, ktorý mi odovzdával svoje dlhoročné skúsenosti a pritom nevedel z čoho bude o mesiac platiť účty. O dva roky neskôr prišla zaujímavá pracovná príležitosť u firmy Lekkerland v Kolíne nad Rýnom. Mala som absolvovať stážový program a počas osemnástich mesiacov vystriedať viacero oddelení. Takýmto spôsobom si nemecké firmy vychovávajú budúcich manažérov. Prvou zástavkou sa stala logistika – skladovanie a transport. Priznávam, na začiatku som bola veľmi sklamaná. Ostatným stážistom boli pridelené oddelenia ako nákup, predaj, marketing. Všetko znelo omnoho viac sexy, pričom ja som mala tráviť začiatok svojej stáže v sklade 😊.

Predpokladám, že s logistikou si v tom čase nemala žiadne skúsenosti. Aké to pre teba v cudzej krajine bolo?

Bol január a ja som musela nie jeden deň v -15 stupňoch kráčať pešo dva kilometre do skladu a učiť sa od skladníkov usporiadanie skladu, alebo ako naplánovať závoz a trasu kamióna. Nikto v sklade nehovoril anglicky, takže som veľmi rýchlo musela oprášiť nemčinu. Po mesiaci došlo v českej pobočke k menšej krízovej situácii a Nemci ma presunuli do novopostaveného logistického centra za Prahu. Plán bol, že ostanem jeden mesiac, nakoniec som v penzióne pár kilometrov od skladu bývala 10 mesiacov.

Takže situácia sa zmenila a teba presunuli do inej krajiny na pozíciu, s ktorou si vopred nerátala. Bola to užitočná zmena?

Jednoznačne áno. Denne som pracovala so 62-ročným nemeckým manažérom, s ktorým sme zdieľali spoločnú kanceláriu. Keďže bola vo vnútri skladu, nemala ani okná. Christian mal za sebou 40 rokov praxe v logistike a tých 10 mesiacov strávených s ním mi dalo viac, ako vyštudovať jednu vysokú školu. Od neho som sa naučil mnohým veciam, ktoré mi pomohli ďalej kariérne rásť. Po Čechách som sa ešte na rok vrátila na centrálu do Nemecka a v logistike som už ostala.

V roku 2008 si sa vrátila na Slovensko a skúsila prvý krát podnikať. Prečo to nevyšlo?

Po 2 rokoch v Lekkerlande som sa s nimi dohodla, že sa stanem ich externým konzultantom. Všetko bolo pár mesiacov v poriadku, kým nedoľahla aj na Európu hospodárska kríza a firma začala redukovať náklady. Následne som odišla na mesiac do Kene.

Opäť z rovnakého dôvodu, pre ktorý si odišla do Malajzie?

Môj odchod do Kene bolo spontánne rozhodnutie, zrazu som na niečo klikla, povedala som si, že je to dobrý nápad, nestálo to fúru peňazí, tak som to skúsila. Mala som veľkú potrebu „zachraňovať svet“ 😊. Dnes už viem, že človek najskôr musí vyriešiť existenčne aj psychicky najskôr seba a až potom zachraňovať iných.

Človek najskôr musí vyriešiť existenčne aj psychicky najskôr seba a až potom zachraňovať iných.

Čo môžu dobrovoľníci okrem vzdelania poskytnúť chudobným deťom v Keni?

Mnohí ľudia si myslia, že deti v Afrike potrebujú oblečenie, obuv, vzdelanie, no im chýba skôr trochu ľudskej pozornosti, láska a dotyk. Z Afriky som odchádzala naplnená rôznymi pocitmi a uvedomila som si, že človek nemusí precestovať celý svet, aby urobil dobrý skutok. Zvykli sme si robiť veľké gestá, aby nás bolo vidieť. Pomáhame chudobným, zachraňujeme deti v Afrike a pritom stojíme s mobilmi pri pokladni a predavačke nevenujeme ani pohľad. V Afrike som si uvedomila, že potrebu pomáhania nenaplním tým, že raz za päť rokov niekam vycestujem.

Čo bolo po návrate?

V decembri 2009 som dostala pozvanie na pohovor z firmy Henkel. Ponuku som dvakrát odmietla, pretože po návrate z Afriky som už nechcela fixné zamestnanie a túžila som podnikať. Po niekoľkých neodbytných telefonátoch HR manažérky som na pohovor s 2 nemeckými manažérmi prišla. Za pár dní som nastúpila na nákupno-logistickú pozíciu a po čase som dostala vlastný projekt. Bolo to opäť niečo nové – skoro rok som spolupracovala s vedeckou inštitúciou v Nemecku (Fraunhofer) na tvorbe logistického modelu, ktorý prognózoval vývoj logistických cien na trhu v 36-tich krajinách.

Ty si o logistike z predchádzajúcich skúsenosti už niečo vedela. Bola pre teba práca náročná?

Celý prvý rok to bola veľmi technická a analytická práca. Aj vedci vo Fraunhoferi, hovorili svojím jazykom, na ktorý som si chvíľu zvykala 😊. Neskôr išlo skôr o to, presviedčať kolegov z nákupu po celom svete, že model funguje a mojou prácou bolo aj vysvetľovať, ako ho majú používať. Zrazu som sa ocitla v pozícii, že nejaká Vladi z Bratislavy, začala byť pozývaná pred top manažment a model získaval vo firme stále viac nadšencov a rozšírili sme aj pracovný tím. V roku 2012 sme dostali zaň cenu, ktorá sa udeľuje v Henkeli iba top projektom. Počas slávnostnej večere som sedela za rovnakým stolom ako pán Henkel a počúvala rodinné aj podnikateľské historky. Celé mi to pripadalo ako z filmu.

Gratulujem, musel to byť úžasný pocit. :-) Nastala po tejto skúsenosti v tvojom živote výrazná zmena?

Časom som sa posunula na pozíciu projektovej manažérky, kde som skoro rok bola pravou rukou riaditeľa biznis centra. Centrum v tom čase začalo dynamicky rásť, boli mesiace keď k nám nastupovalo aj 40 – 50 nových zamestnancov. Henkel začal masívne presúvať ďalšie procesy do Bratislavy a biznis centrum potrebovalo v roku 2012 nového šéfa logistiky. Prejavila som záujem, a tak som sa stala skutočnou šéfkou s vlastným tímom.

Pozícia šéfa si vyžaduje manažérske schopnosti a veľkú dávku trpezlivosti. Vedela si do čoho ideš?

S riadením ľudí a manažovaním procesov som mala skúsenosti už v predchádzajúcich zamestnaniach, no nikdy som nebola v pozícii priamej nadriadenej. Dodnes si pamätám ako neohrabane som komunikovala pracovnú ponuku svojmu prvému zamestnancovi.

Za dva roky som mala pod sebou neuveriteľnú stovku ľudí a stále sme rástli.

Ale za dva roky som mala pod sebou neuveriteľnú stovku ľudí a stále sme rástli. Okrem bratislavského centra som prevzala zodpovednosť aj za logistické tímy v iných biznis centrách na Filipínach, v Egypte, v Číne a v Mexiku. V čase, keď som Henkel opúšťala som mala na starosti 160 ľudí.

Je možné viesť taký počet ľudí a pritom na všetko dohliadať, nič nezanedbať a neustále žiť s pocitom zodpovednosti za svojich podriadených?

Mňa ten líderšip v pozitívnom zmysle úplne zožral. Cítila som obrovskú zodpovednosť za to, čo som ľuďom na pohovoroch ponúkala a sľubovala. Boli mesiace, keď som 18 hodín denne nemyslela na nič iné ako na prácu, a akokoľvek som sa snažila vypnúť či oddychovať, nebolo to možné. Pracovala som s rôznymi kultúrami z iných časových pásiem, čo znamená, že som neskoro večer telefonovala do Ázie a bežne som pracovala aj cez víkend, pretože v Egypte je nedeľa pracovným dňom. Dostala som sa do fázy, kedy som prestala vnímať seba a ocitla som sa v kolobehu medzi prácou a ľuďmi, za ktorých som bola zodpovedná.

V akom zmysle si cítila zodpovednosť za svojich podriadených?

Ľudia v mojich tímoch sa pre mňa stali prioritou číslo jeden. Poznala som aj ich súkromie, osobné problémy a životné traumy, a občas som mala pocit, že som viac mamou ako šéfkou. Zažila som situácie, kedy mi v tíme nečakane zomrel mladý človek, prežívala som traumu so ženou, ktorá prišla o dieťa a raz som najala človeka, ktorý ma dokonca neskôr fyzicky aj psychicky ohrozoval. Podobných príbehov bolo omnoho viac a jedného dňa prišiel čas, kedy ma to celé zomlelo.

Čo bolo príčinou tvojej nadmernej empatie?

Vždy som mala rada prácu s ľuďmi a stále to tak je. Vieš, väčšina logických problémov ma aj nejaké logické riešenie. Žiadna veda. Práca s ľuďmi ale často logiku nemá. Čo človek, to iný algoritmus 😊. Skúmať ho, je to čo ma baví.

Práca s ľuďmi ale často logiku nemá. Čo človek, to iný algoritmus.

Ale nakoniec ti to pracovné tempo a práca s ľuďmi spôsobila skoro vyhorenie, správne?

Áno, nespozorovala som bod, kedy som už začala hazardovať so zdravím. Myslím, že pred vyhorením som sa zachraňovala v poslednom momente.

Povedala by si o sebe, že si bola workoholička?

Pokiaľ človek pracuje 60 hodín týždenne, neznamená to automaticky, že je workoholik. Stále verím v to, že pre niektorých ľudí môže byť práca aj koníčkom. Netreba však zabúdať, že osobné psychické aj fyzické zdravie a harmonické vzťahy s rodinou, a priateľmi musia byť na prvom mieste.

Pokiaľ človek pracuje 60 hodín týždenne, neznamená to automaticky, že je workoholik.

Práve to nám dáva energiu a motiváciu zlepšovať sa v práci, ktorú milujeme.

Ak tomu správne rozumiem, hlavným dôvodom tvojho odchodu bolo zdravie, alebo sa už rysovalo vlastné podnikanie?

Uvedomila som si, že ak nezmením prácu teraz, nezmením ju už asi nikdy. Mala som job, po ktorom mnohí celý život túžia. Ale nech som sa akokoľvek snažila o dištanc, cez oddych či dovolenku v Nepále, nevedela som z toho kolobehu vystúpiť. Možno by pre tento rozhovor znelo krajšie, že som chcela podnikať nadovšetko, ale tak to nebolo.

Keď som telefonovala svojmu šéfovi do Nemecka, bola som vyrevaná a triasol sa mi hlas, ale vedela som, že robím správnu vec.

Ako je možné, že tak zanietený a pracujúci človek vo vrcholovej pozícii medzinárodnej firmy s počtom skoro 50 tisíc zamestnancov, si zrazu uvedomí, že musí dať výpoveď? Čo bolo rozhodujúcim impulzom?

Začala by som tým, že počas desiatich odpracovaných rokov som mala vo všetkých zamestnaniach „voľnú ruku“. Šéfovia mi dôverovali, a keďže ma nebrzdili, nosila som výsledky a pracovala veľmi rýchlo.

Nejedno ráno som sadla do auta, prišla do práce a vôbec som si nepamätala cestu a to, že som šoférovala 20 kilometrov.

Čím viac som ale rástla v hierarchii spoločnosti, tým viacej politických rozhodnutí bolo treba urobiť, a tie neboli vždy v súlade s mojimi osobnými hodnotami. Z práce som mala menej radosti. Politikárčenie, moja rastúca únava a zdravotné problémy ma posúvali bližšie už k spomínanému syndrómu vyhorenia. Nejedno ráno som sadla do auta, prišla do práce a vôbec som si nepamätala cestu a to, že som šoférovala 20 kilometrov. Vtedy som si uvedomila, že neohrozujem len seba, ale aj iných.

Čo si robila, keď si už nepracovala v Henkeli?

Od 1. januára som išla na úrad práce a dopriala si polročnú pauzu. Zrazu som mala všetok čas len pre seba. Začala som chodiť po seminároch, rôznych kurzoch, veľa som čítala všetko čo mi prišlo pod ruku a fascinovala ma neuroveda – veda o ľudskom mozgu. Prihlásila som sa na 8-mesačný koučingový výcvik do Prahy a začala stavať základy svojho podnikania. Začala opäť skúmať svoje sny z detstva. V jednom z denníkov som našla napísané, že v štyridsiatke si založím vlastnú firmu. Vtedy som ešte nečakala, že to urobím o päť rokov skôr 😊.

O tom ako na čo je podnikateľom koučing si prečítajte v článkoch Aj podnikateľ môže mať svojho kouča a Kouč, mentor alebo konzultant – kedy si nechať v podnikaní poradiť?

Čo bolo najťažšie na odchode z firmy a prechodu na vlastné podnikanie, ktoré je navyše v inej oblasti, ako všetko, čo si doteraz robila?

Rozhodnúť sa. Firmu som nechala zapísať do Obchodného registra v deň mojich 35-tich narodenín. Toto rozhodnutie bolo zámerné, aby ma motivovalo vo chvíľach, keď budem mať chuť zavesiť podnikanie na klinec. Nerada by som si svoje narodeniny spájala už navždy s niečím, čo by mohla byť jedna z najväčších chýb v mojom živote 😊. Takže najťažšie bolo najskôr odhodlať sa a potom ten prvý polrok, čo som ostala doma. Bola som zvyknutá na svoj titul šéfky, mala dobrý plat, firemné auto a vo firme za 6 rokov vybudované meno, ktoré niečo znamenalo. Vstupom do podnikania som sa vrátila úplne na začiatok. Nikto ma na trhu nepoznal a čo je omnoho dôležitejšie – ja som vôbec nepoznala trh.

Čo je podľa teba dôvodom, prečo sa ľudia pred štyridsiatkou boja vzdať stabilného zamestnania a aj napriek nepohode ostávajú vo veľkých firmách?

U každého je to asi niečo iné. Jedným z dôvodov môže byť strach z neznámeho a obava niečo zmeniť, istý komfort a pohodlnosť mať pravidelný príjem. Ľudia sú tiež zvyknutí na svoje tituly a to čo znamenajú, kam to za tých x-rokov vo firme dotiahli. V takomto prípade sa treba pri odchode z veľkej firmy do malého podnikania pripraviť na dočasnú krízu identity.

Ja vnímam pozitívne, keď sa človek osamostatní od zamestnávateľa a ide vlastnou cestou...

Určite, aj keď pre každého to nie je. Stretla som sa aj s takými, ktorí sa do veľkej firmy ako zamestnanci opäť vrátili. A urobili dobre. Ak sa rozhodneš podnikať v oblasti, v ktorej si doteraz pracovala (napr. pracuješ na oddelení marketingu a rozhodneš sa otvoriť si vlastnú marketingovú agentúru) šanca uspieť je vyššia. Ak sa rozhodneš podnikať v niečom, čo až tak dobre nepoznáš, zapotíš sa v prvých 2 - 3 rokoch asi omnoho viac. Nehovorím, že je to nemožné, len o niečo ťažšie.

Dokážeš s odstupom času identifikovať zmeny, ktoré v tvojom živote nastali po založení vlastnej firmy?

Mám jasnejšie v tom, kto som – v súkromí aj profesionálne. Aké sú moje osobné hodnoty, kto sú moji skutoční priatelia, o čom snívam a ako tie sny realizovať. Robím prácu, ktorá ma skutočne baví, a keď sa mi niečo nepozdáva, môžem si to zmeniť podľa toho, ako mi to vyhovuje.

Kvalitné a overené informácie sú pevným základom veselého a naplneného života.

V podnikaní zažívam omnoho väčšiu kreativitu a slobodu v tom, na čom budem pracovať, kedy budem pracovať, a pre koho budem pracovať. Zároveň sa starám omnoho viac o svoje zdravie, meditujem, jem zdravšie potraviny a trávim veľa času s mojimi dvomi fenkami v prírode. Pravidelne chodím na kvalitné domáce a zahraničné školenia a ďalej sa vzdelávam. Verím, že kvalitné a overené informácie sú pevným základom veselého a naplneného života každého človeka, ktorý sa nebojí zobrať zodpovednosť za svoj život do vlastných rúk.

Viac podobných článkov nájdete na www.podnikajte.sk


Grantový program She’s Next: financie a poradenstvo pre podnikateľky

Druhý ročník grantového programu Visa She's Next podporí mikro, malé a stredné firmy vlastnené ženami. Ako sa zapojiť a aké sú podmienky?

Hodnotiaci rozhovor: ako ho viesť a aké otázky sa (ne)pýtať?

Objektívna spätná väzba zamestnancov aj manažérov má pre firmu veľký význam. Aké benefity prináša a aké sú zásady správneho vedenia hodnotiaceho pohovoru?

Najčastejšie chyby nových šéfov pri práci s ľuďmi

Väčšina novo vymenovaných šéfov sa od prvého dňa prioritne sústredí na rozvoj biznisu, až potom na spoznávanie ľudí. Otočením týchto krokov však možno získať oboje – spokojných zamestnancov aj úspešný biznis.

Tímová spolupráca, ktorá priniesla bronzový úspech

Olympijská medaila v hokeji a príbeh, ktorý za ňou stojí, je pozitívnym impulzom nielen pre mladých športovcov. Ako môže úspech hokejistov inšpirovať firmy a ich lídrov?
To najlepšie z Podnikajte.sk do vašej schránky