Lýdia Eckhardt: Za úspechom nestojí nič iné ako tvrdá práca

Martin Piko | 07.12.2014
Lýdia Eckhardt: Za úspechom nestojí nič iné ako tvrdá práca
Módny salón Lýdia Eckhardt už od roku 1991 každoročne predstavuje nové kolekcie na módnych prehliadkach na Slovensku i v zahraničí a šaty značky Lýdia Eckhardt EXCLUZIVE a Lýdia Eckhardt DIONE nosí mnoho známych osobností spoločenského, kultúrneho i politického života. Lýdia Eckhardt dnes patrí medzi najznámejšie tváre módneho priemyslu, no v podnikaní jej na cestu nikto neprestrel červený koberec a na dosiahnutie svojho sna musela vynaložiť množstvo úsilia a energie.

V začiatkoch bolo základom nadšenie a nevedomosť, do čoho sa púšťam

Lýdia vyrástla v rodine, v ktorej bola na prvom mieste tradícia vzdelania. „Otec bol lekár, môj brat už odmalička vedel, že chce byť lekárom a ja som vedela, že chcem byť všetko iné len nie lekárka.“ Pozerala skôr na architektúru alebo psychológiu. „Napokon som si však vybrala a vyštudovala právo, pretože som v ňom videla široké možnosti uplatnenia.“ Lýdia bola aktívna aj mimo školy, chcela si privyrobiť a tak aktívne vyhľadávala možnosti. „Moja prvá brigádnická práca spočívala v tom, že som na pásovej výrobe ručne dávala vrchnáky na spreje. Nebola to ľahká práca a vtedy som si začala uvedomovať, že nechcem takto pracovať celý život a školu si rozhodne musím dokončiť.“

V druhom ročníku začala opatrovať deti a vtedy sa objavili prvé náznaky, že by sa v budúcnosti mohla vybrať smerom podnikania. „Už počas strednej školy som si urobila kurz šitia a môj otec správne pochopil, že to nie je len môj krátkodobý výstrelok, ale že ma to naozaj baví a kúpil mi šijací stroj. Vtedy neboli také nákupné možnosti ako sú dnes. Paniam, ktorým som opatrovala deti, sa zapáčili moje diela a postupne ma oslovovali, či by som niečo neušila aj im. Začala som teda po večeroch a po nociach šiť.“Lýdia školu dokončila úspešne, ale právu sa nevenovala. Krátky čas robila referentku pre zahraničie.

V roku 1985 za ňou prišla kamarátka, ktorá si od nej chcela požičať kostým na konkurz do Štúdia módy. „Môj manžel veľa cestoval a nosil mi domov krásne látky, aby som si z nich niečo ušila. Kamarátka ten konkurz vyhrala a mňa oslovili, aby som do Štúdia módy vytvorila kolekciu Safari.“ Lýdia ju úspešne vyhotovila a začali si ju všímať aj novinári a fotiť jej kostýmy do časopisov. „Naďalej som však šila len tak doma pre seba a pre radosť. Jedného dňa som dostala ponuku, aby som svoje modely ponúkala v giftshope hotela Fórum (v súčasnosti Crowne Plaza Bratislava). Doniesla som tam veci večer a do rána sa predali. Zavolali mi, že treba ušiť viac a ja som šila a šila.“ Po čase Lýdia už nestačila šiť všetko sama. Oslovila teda krajčírky v inom salóne, aby pre ňu zopár vecí ušili. „Po čase mi vedúca salónu povedala, že už polovica salónu šije len pre mňa.“ Ako kľúčový a osudový moment Lýdia označuje, že salón zrušili. „Dovtedy mi ani nenapadlo, že by som podnikala, pretože sme v tej dobe boli úplne inak vychovávaní.“ Lýdia ponúkla krajčírkam, aby išli pracovať k nej. „V roku 1991 som si bez akéhokoľvek uvedomenia, do čoho sa púšťam, prenajala na ulici Mateja Bela priestory v suteréne, čo znamená v pivnici, a z hodiny na hodinu som zamestnala desať ľudí.“

Svoj prvý salón otvorila Lýdia 2. mája 1991. Celú administratívu i účtovníctvo si dovtedy robila sama, iba mzdy zamestnancov dala urobiť ekonómke. „Tá mi povedala, že zamestnancom sa platia dovolenky, stravné lístky, pitný režim a musím platiť aj odvody a preplácať sviatky, čo bolo pre mňa úplne nové. Situácia bola komplikovaná v tom, že každý kus oblečenia, ktorý predávame, je potrebné najskôr vyrobiť a to znamená investície vopred. Nikdy som však nevedela, či sa to vráti.“ Lýdia sa všetko učila za behu. „Zákony sa tiež vyvíjali a menili a musela som to sledovať. Taktiež som potrebovala vedieť zohnať dodávateľov, zákazky, stanoviť stratégiu, jednať so zákazníkmi a pri výbere ich správne usmerňovať. Nemala som ani telefón a klienti prichádzali aj tak. Preto vždy tvrdím, že najlepšia reklama je spokojný zákazník.

Prvé roky sme sa trápili, ale ráno vždy vyšlo slnko a zvládli sme aj ďalší deň

Lýdia zdôrazňuje, že prvé tri roky podnikania boli extrémne ťažké. Najťažšie bolo predovšetkým pokrývať náklady na výplaty a ďalšie záväzky. „Bolo to spôsobené aj tým, že sme mali iba jednu líniu a slabšie obdobie nemalo čo stabilizovať. Už som mala za sebou zopár prehliadok, klienti prichádzali a práce bolo veľa, no i tak sme každý mesiac len tak-tak získali peniaze na nájmy a na výplaty.“ Priznáva, že denne premýšľala aj nad skončením podnikania, no vydržala. „Keď človek podniká tri roky a nevidí takmer žiadny výsledok, prirodzene ho to demotivuje. My si nevyrábame sami gombíky, nite a ostatné komponenty, z ktorých šijeme, ale zodpovedáme za kvalitu celého výrobku a aj prípadné reklamácie znášame my.“

Zlom prišiel, keď Lýdia v roku 1996 presťahovala salón do frekventovanejšej lokality, do priestorov, ktoré si odkúpila. „Na otvorenie salónu na novom mieste a kúpu priestorov som si zobrala úvery a vtedy som už nemohla cúvnuť.“ V roku 1996 predstavila novú líniu s názvom DIONE, ktorej názov pochádza z gréckej mytológie. „Volala sa tak bohyňa, ktorá bola údajne matkou Afrodity.“ Nová línia sa v priebehu dvoch rokov stala mimoriadne obľúbenou a žiadanou. „Je to síce séria, teda strih je daný, ale klient si môže vybrať látku, akú chce. Je obľúbená predovšetkým preto, že je vyrobená z kvalitných materiálov a cenovo aj časovo dobre dostupná.“ Obdobie skutočného ustálenie podnikania prišlo až v tomto období, po piatich rokoch. Spokojní klienti sa stále vracali a Lýdiino dobré meno sa šírilo. Zároveň pravidelne usporadúvala prehliadky. V roku 2007 pridala pánsku líniu - PERFORMANCE. „Robíme obleky na mieru a pánske košele. Musím priznať, že nič z toho som neplánovala robiť. Dôvodom bol vždy podnet a dopyt zo strany klientov.“ Z rovnakého dôvodu otvorila v roku 2010 salón na brehu Dunaja a k portfóliu služieb pribudlo kaderníctvo, kozmetika a masáže. „Klient sa dnes u nás nielen oblečie, ale aj zrelaxuje.“

Lýdia opisuje, že vždy, keď spúšťala novú službu alebo otvárala nový salón, trvalo minimálne rok a pol, kým sa dostal do povedomia a rozbehol sa. Svoje rozhodnutia spätne hodnotí ako správne, hoci mnohokrát sa pri nich niektorí ľudia chytali za hlavu. „Vždy, keď som salón sťahovala, mnohí to nechápali. No napokon sa to ukázalo ako dobrý ťah aj z hľadiska parkovania alebo logistiky materiálu. Rozhodovanie je však ťažký proces, na ktorý neexistuje recept.“

Netrieskajte dverami tak, že ich už nebudete môcť otvoriť.

Lýdia označuje ako kľúčový faktor úspechu prístup k zamestnancom a prijímanie profesionálnych ľudí. „Ľudia, ktorí so mnou začínali, sú u mňa dodnes a štyria už odišli do dôchodku. K tomuto napomáha dobrá atmosféra a aj keď má každý svoje osobné problémy, nie je dobré prenášať ich z domu do práce. Postupne som vypozorovala, že tomu, kto mi je sympatický, som väčšinou sympatická aj ja a naopak. Kedysi som si myslela, že sympatie sa dajú časom zmeniť, ale dnes už proti tomu nebojujem.“ V budúcnosti Lýdia neplánuje podnik ďalej rozširovať, pretože dosiahla svoju víziu a chce ju ďalej udržiavať. „Nemám ambíciu ísť do zahraničia a ďalej otvárať nové salóny. Chcem rozvíjať to, čo už mám, a zachovávať to. Meno si človek buduje ťažko a teším sa, že mám veľkú klientelu a mnohé zákazníčky obliekam už pätnásť rokov.“ Lýdia opisuje, že celá firma stojí práve na jej mene. „Chcem sa svojej spoločnosti venovať ešte veľmi dlho. Klienti vyhľadávajú mňa, moje rady a služby a teší ma, keď tu môžem byť pre nich.“ Dáva si záležať na tom, aby v salóne panovala dobrá a uvoľnená atmosféra, lebo zákazník náladu v salóne prirodzene vníma a podľa toho sa u nich cíti.

Tešte sa, keď sa niekomu darí, lebo keď sa darí iným, bude sa dariť aj vám

Lýdia veľa číta a cestuje. „Sledujem samozrejme aj módu, ale hlave si pri cestách liečim dušu, lebo vidím, že ľudia tam riešia úplne iné problémy, napríklad čo budú zajtra jesť. Napriek tomu sú však veľmi milí a príjemní a to mi pomáha pozerať na vlastné problémy inak.“ Mladým a začínajúcim podnikateľom radí: „Stojte si za tým, čo sľúbite a vytvárajte si status seriózneho človeka. Na prvom mieste je korektnosť. Ja sa držím hesla, že moje slovo je viac ako notárom overený doklad. Ak si toto vybudujete, všetky problémy zvládnete ľahšie. Aj keď som si od ľudí požičiavala peniaze na podnikanie, nikto odo mňa nepýtal potvrdenie”.

Lýdia priznáva, že je lepšie učiť sa na cudzích chybách, ale dodáva, že ich účinok je menší, ako keď sa niekto poučí na vlastnej chybe. „Buďte vďační za čiastkové úspechy aj neúspechy. Ja som išla veľakrát jeden krok hore, ale tri dolu. No nie pozitívne, ale negatívne veci ma posúvali vpred. Je to sínusoida, ktorá vám tým, že niekedy klesnete, umožní uvedomiť si, kedy ste hore. Je potrebné počítať s tým, že čím je človek vyššie, tým tvrdší môže byť pád.“ Jednou z hlavných vecí ktoré odporúča, je nezobrať si na podnikanie veľa úverov naraz. „Rozširujte spoločnosť postupne, aby sa stabilizovali všetky úrovne. Ak niečo postavíte veľmi rýchlo a náhodou sa to začne rúcať z viacerých strán, môže byť veľmi ťažké zvládnuť to. Netvárte sa, že všetko viete a nebojte sa priznať nevedomosť. Skúsení ľudia vám môžu pomôcť, snažte sa preto o častú interakciu s nimi. Mne veľmi pomohlo rozprávať sa s podnikateľmi, pretože som videla, že nie je chyba vo mne, ale že každé podnikanie prináša množstvo problémov. Nikdy neočakávajte gigantický úspech, tešte sa z malých úspechov, udržte si pokoru a obklopte sa zázemím ľudí, ktorí vás podporia a pomôžu vám. A keď sa niekam už dostanete, nezabudnite pomoc vrátiť. Nielen tým, ktorí pomohli vám, ale aj ďalším, ktorí začínajú.“

Náš tip: Ďalšie inšpiratívne príbehy a rady nájdete v e-booku a knihe 59 inšpiratívnych podnikateľských príbehov (Ako vybudovať úspešnú firmu na Slovensku)

Najlepšie články do vášho mailu každý pondelok

Čítajte len to, čo vás naozaj zaujíma. Sumár vybraných článkov raz za týždeň, žiadny spam. Zasielanie newslettra si môžete kedykoľvek vypnúť.

Zvoľte si témy: