Ľuboš Fellner (BUBO travel agency, s.r.o): S vášňou sa dá preraziť v hocičom

Martin Piko | 05.12.2014
Ľuboš Fellner (BUBO travel agency, s.r.o): S vášňou sa dá preraziť v hocičom
Cestovná kancelária BUBO travel agency, s.r.o. organizuje pre svojich klientov zájazdy do viac ako stopäťdesiatich krajín celého sveta. Zakladateľ Ľuboš Fellner ju postavil na svojej vlastnej cestovateľskej vášni a BUBO považuje za výnimočný cestovateľský klub a továreň na zážitky. V roku 1993, keď začínal, mal obyčajných päťsto korún a odhodlanie prekonávať nielen hranice štátov, ale aj svoje vlastné.

Počas dvadsiatich rokov budoval spoločnosť na vzájomnej dôvere a poznaní, vďaka čomu dnes patrí medzi najväčších slovenských organizátorov zájazdov a podarilo sa mu vytvoriť koncept, ktorý z dovolenky robí nielen priestor na relax, ale aj agregátor úžasných zážitkov.

Neplánoval som mať cestovnú agentúru. Robil som to pre vlastný fanatizmus k cestovaniu

Ľuboš bol vždy veľmi dobrý študent. „Nie som typ, ktorému nešla škola, a preto začal podnikať. Medicínu študovali tí najlepší a mne sa v štúdiu darilo. Štúdium medicíny som si zvolil, lebo sa mi zdala ako oblasť najmenej ovplyvnená komunizmom. Paradoxom je, že som sa na školu nedostal na prvýkrát a premýšľal som nad odcestovaním do Austrálie.“ Ľuboš túžil cestovať, no v tej dobe neboli možnosti. „Mali sme chatu na Devíne a vždy, keď som tam bol, pozeral som cez ostnatý drôt za hranice a rozmýšľal, čo tam môže byť. Extrémne ma to lákalo. Bol som v polovici tretieho ročníka, keď prišla revolúcia, ktorá pre mňa znamenala veľa. Túžil som po zmene, aby bolo možné cestovať. Lekári kedysi boli veľmi komplexné osobnosti, cestovali a boli všeobecne vzdelaní, čo som chcel aj ja.“ Ľuboš preto čítal veľa rôznych kníh, od medicínskych, cez filozofické, až po všetky cestopisy. Keď sa otvorili hranice, začal si svoju túžbu plniť. Prvýkrát cestoval do zahraničia na jar roku 1990 a nasledujúce roky si to cez leto zopakoval. „Chcel som ísť do Maroka, ale keď som napísal, na koľko kilometrov potrebujem autobus, autobusová spoločnosť sa opýtala, kam chcem ísť a keď som im to povedal, naplašili sa a odstúpili, vraj kvôli riziku. Tak som si to zorganizoval sám. Vtedy boli tieto destinácie vnímané horšie, ako keď sa dnes vyberiem do Afganistanu, kde sa stále bojuje. Hovorilo sa, že vás tam okradnú, unesú vám dcéru a podobne. Samozrejme, ľudia tomu verili a keď sme odchádzali, nelúčili sa s nami dovidenia, ale zbohom.“

Všetkým, čo robíme, musíme byť iní.

Ľuboš bol zhruba dvadsaťročný mladý chalan, športovec, ktorý mal extrémne nadšenie a veril si. Počas školy si privyrábal predajom kníh. „Dali sme na ulicu reproduktor a predávali knihy. Boli sme tam jediní a na moje vtedajšie pomery sme mali obrovský obrat. Zárobok som použil na svoje cesty.“ Cestovali starým autobusom bez klimatizácie a spávali na plážach a pod stanmi. „Vyrazili sme plný autobus, zhruba tridsaťpäť ľudí a medzi nami boli napríklad aj Američania.“ Autobus sa Ľubošovi podarilo zaplniť tak, že si doma vytlačil papiere s informáciami o ceste a vylepil ich po vysokej škole. „Za dva dni som mal plno a vyrazili sme úplne naslepo, s tým, že dorazíme na miesto a tam uvidíme. Vždy to bolo veľké dobrodružstvo. Spoluúčastníci boli väčšinou vysoko vzdelaní ľudia a každý si o danom mieste a krajine pripravil nejaké informácie. Vďaka tomu sme mali naozaj kvalitné prednášky. Keď sme boli napríklad v Barcelone, boli medzi nami architekti a porozprávali nám veľmi veľa nových vecí o stavbách Antonia Gaudího. Prví zamestnanci boli tí, ktorí boli našimi účastníkmi na zájazdoch. Mnohí z nich sú dodnes u nás. Kolega Tomáš mi povedal, že keď ma prvýkrát videl sprevádzať, pomyslel si, že nič horšie nevidel, hoci zájazd dopadol výborne. Bola to pre neho však výzva ísť do firmy a urobiť to lepšie.“

Možno som príklad toho, že keď idete za svojím snom, môžete ho dosiahnuť

Pôvodne chcel byť lekárom a popri tom spoznávať svet v rámci vzdelávania. „Každý rok mi však účastníci predchádzajúcich výletov volali, že kam ideme tentokrát, tak som vždy niečo vymyslel. Keď začalo byť výletov viac, právnik mi povedal, že by som mal založiť živnosť. Ľuboš po škole ešte päť rokov vyučoval na lekárskej fakulte a okrem iného sa ako lekár zúčastnil prvých troch transplantácií srdca na Slovensku. „Môj plat bol sto dolárov mesačne a všetky som dával do firmy. Po prvom roku som si kúpil fax a už som pôsobil ako seriózna firma, aj keď stále v kuchyni paneláku v byte mojich rodičov.“ Ako výhodu a zároveň nevýhodu Ľuboš opisuje, že nemusel investovať takmer žiadne peniaze. „Rozhodol som sa, odišiel som z medicíny a len málokto to chápal.

Človeka to musí baviť a musí to risknúť.

Vraveli mi, že som hneď mohol byť primárom. No ak by som neodišiel, nemal by som taký zaujímavý život. Aj medicínu som vnímal ako zmysluplnú, no cestovanie mi pripadalo zaujímavejšie. Je to vášeň!“ Podľa Ľuboša je dôležité mať silu, veriť si a mať veľkú víziu. „Ja som veril, že o dvadsať rokov budem najlepší, a že ďalej je to len otázka drilu a cieľavedomosti.“ Na svojich klientoch videl, že stále chcú cestovať a stále do iných destinácií. S nadšením sa začal venovať cestovnej agentúre a za ich konkurenčnú výhodu v tom čase označuje to, že konkurencia ich ako malú agentúru nestrážila. „Zrazu sme mnohé agentúry predbehli. Dnes nás mnohí kopírujú, no máme také hlboké know-how, že kvalitou nás nevedia predbehnúť. Sú len lacnou napodobeninou.“ Ľubošovi v začiatkoch čiastočne pomohlo to, že veľa cestoval a keďže bol zvyknutý pravidelne sa učiť nové veci, čítal aj ekonomickú literatúru. „Najväčšou školou pre mňa boli trhy, napríklad v Kašmíre a Jeruzaleme, kde som musel jednať s obchodníkmi. Mnohokrát som jednal ako o život, lebo peniaze som nemal. Získal som veľkú prax, ako funguje obchod, ako zjednať cenu, po akú hranicu sa dá ísť a prax a skúsenosti ma naučili rozdiel medzi cenou a hodnotou daného produktu, danej služby. Už dlho neberiem to najlacnejšie.“ Nikdy však nerobil a ani nič nerobí zo ziskuchtivého hľadiska. „Robíme aj zájazdy, o ktorých si myslím, že biznisovo nepôjdu, no ja by som na ne šiel, a ponúkame ich preto, lebo ich považujem za zážitok.“

V začiatkoch bolo častou cestovnou komplikáciou získanie víz. „Do Paraguaja sme všetci museli mať výpisy z registra trestov, odtlačky palca, ísť na ambasádu osobne viackrát a veľa podobných vecí. Zábavná historka je z našej cesty do Škandinávie, keď nám na hranici do Fínska z ruskej strany povedali, že nemáme víza. My že nie, ale víza netreba a jazdíme do Fínska už roky. Vysvetlil nám, že Fínsko víza zaviedlo od toho dňa. Bolo tridsať minút po polnoci. Nakoniec sme dospeli k tomu, že vo Fínsku je časový posun o hodinu menej, takže vo Fínsku je včera a ešte sme teda víza nepotrebovali a prešli sme.“ Ako dobrý krok Ľuboš hodnotí, že sa relatívne skoro začal spoliehať na svojich ľudí a nestaval agentúru ako šou jedného človeka. „Už prvý rok som z klientov spravil sprievodcov. Mnohokrát to na začiatku nebolo dokonalé, ale nemohli za to. Ja som problémy prekonával fanatickým nadšením a oni boli normálnejší. Zistil som, v čom to viazne a nastavil im konkrétne podmienky.“ Ľuboš priznáva, že ľudia v tíme sú dôležití, ale upozorňuje, že rovnako dôležitý je práve podnikateľ, ktorý má víziu. „Záleží od neho, koho si vyberie na splnenie tej vízie. Zistil som, že je potrebné vyberať si slušných a čestných ľudí. V začiatku som na ľudí takto nehľadel, firma bola malá a potrebovali sme priebojných ľudí, ktorí chceli cestovať. Nevedel som, na čo všetko pri výbere hľadieť. Väčšinou to boli typy dobrodruhov. Keď som sa na to zameral, zbadal som, že je umenie nájsť človeka, ktorý je dostatočne priebojný a zároveň morálny.“

Robili sme veci, ktoré sa nedali robiť. To bol biznis model

Medzi klientov spoločnosti dnes patria najbohatší ľudia na Slovensku. „Na začiatku sme nemali peniaze na nič. Mal som starú Ladu, ktorú som parkoval na kopci, aby sa pri štartovaní rozbehla dolu z kopca a naštartovala. V začiatkoch s nami cestovali vzdelaní ľudia a ľudia, ktorí túžili po vzdelaní. Títo ľudia rokmi rástli s nami, zarobili peniaze a začali požadovať vyšší komfort. Aj my sme vždy vedeli, že chceme spoločnosť posúvať práve tým smerom, že chceme pracovať pre elitu národa.“ Ľuboš opisuje, že kľúčové pre úspech bolo pochopiť túto zmenu ako prvá agentúra a hneď na ňu zareagovať. „Úplne odrazu sme v roku 2004 začali ponúkať naozaj ten najvyšší komfort. Takýto obrovský skok znamenal riziko, že klientelu stratíme, ale išli sme do toho. Bol to boj, pretože som chcel, aby mal každý možnosť priplatiť si za najlepší hotel v krajine. Nevedeli sme, ako sa to uchytí.

Prvý rok si priplatilo päť percent ľudí, v roku 2013 už vyše osemdesiat percent. Takto sme sa stali najluxusnejšou cestovnou kanceláriou na Slovensku.“ Ľuboš od začiatku staval biznis silno zameraný na spokojnosť každého klienta. „Chceme, aby boli nielen spokojní, ale aby boli nadšení, a dobré meno BUBO sa šírilo z úst do úst. Doteraz máme málo reklám, pre mňa musí byť pravá reklama unikátna. Vždy sme museli byť niečím iní. Všetky cestovky ponúkajú „last minute“ zájazdy. My sme nikdy neponúkli, ani neponúkneme. Nie sme proste to isté, čo oni. Ak chce byť človek výnimočný, nemôže robiť to isté. Každý vám bude hovoriť, že všetci dávajú „last minute“, ale i tak musíte mať odvahu byť iní. Vždy sme chceli byť najlepší a tomu sme prispôsobili všetko. Najlepšie služby, najkrajší katalóg, kancelárske priestory vyzdobené pravými suvenírmi zo zájazdov.“ Ďalším dôvodom pre úspech bolo práve to, že začali chodiť do exotických krajín. „Sme najväčší predajcovia zájazdov do USA, Kuby, Thajska, Austrálie, väčšiny krajín Afriky, Mexika, Brazílie, Indonézie, Indie, Číny a ďalších. Je ich zhruba šesťdesiat.“

Ľuboš sa stále snaží robiť expedície, v roku 2013 bol na severnom póle. „Prvá Slovenka bola na severnom póle s BUBO. Ja som sa stal prvým Slovákom, ktorý sa kúpal na severnom póle aj na Antarktíde. Snažíme sa dosahovať prvenstvá, ktoré nám už nikto nezoberie. Spoločnosť si tak buduje históriu, ktorá je hodnotou a základom značky. A základom podnikania je práve vybudovať značku, pretože ona poskytuje záruku kvality a je dôvodom, prečo ľudia produkt kupujú.“ Všetkých zamestnancov si musí agentúra vychovať sama. „Ku mne nechodia hotoví sprievodcovia zo školy. Preto sme založili BUBO cestovateľskú akadémiu a už šesť rokov vydávame vlastné skriptá v dedinke Drietomá. Píšu ich najlepší a najskúsenejší sprievodcovia na Slovensku.“ Ako reakciu na krízu zvolil Ľuboš v roku 2008 mnoho nezvyčajných nástrojov, ktoré však priniesli úspech. „Krízu sme využili a k zájazdom od nás, ktoré stáli zhruba toľko isto ako u konkurencie, sme klientom zadarmo dávali zájazd do New Yorku. Iní zlacňovali a znižovali úroveň služieb, my sme znovu stavili na ešte väčší komfort pre klientov a lepších sprievodcov, čo fungovalo. Všetci utlmovali reklamné aktivity, no my sme práve vtedy išli do toho naplno. Po prvý raz sme mali bilbordovú kampaň a vlastnú reláciu v televízii, kúpili sme vlastné priestory, zrekonštruovali ich, vyhrali cenu za najkrajšiu cestovnú kanceláriu a stali sme sa ešte kvalitnejším poskytovateľom služieb. Všetci vraveli, že ľudia nebudú cestovať, no ukázalo sa, že ľudia práve vtedy len prehodnocovali, s kým budú cestovať, a my sme získali obrovské množstvo z nich. Odvtedy každým rokom stále rastieme.“

To, čo nerobíte pre vidinu zisku, sa väčšinou ukáže ako najlepší biznis

V roku 2014 Ľuboš plánuje rozšíriť portfólio služieb a zamerať sa aj na rodiny s deťmi. Zároveň premýšľa nad expanziou do Českej republiky, kde na trhu neexistuje cestovná kancelária s takým rozsahom a s tak vysokou kvalitou služieb. Mladým a začínajúcim podnikateľom radí, aby boli ľuďmi, ktorí sú ochotní najskôr niečo dať a až potom berú. „Človek, ktorý chce niečo dosiahnuť, by mal byť ochotný zobrať na seba aj riziko a podať výkon. Nemal by očakávať len istoty a vysoký plat, ale prejaviť spoluúčasť na aktivitách spoločnosti. Je milión nových vecí, ktoré možno robiť, z nášho biznisu napríklad fotografické zájazdy, športové zájazdy a podobne.

Trénujte si, ako v biznise improvizovať.

Dvere pre vytváranie nových vecí sú otvorené každému aktívne mysliacemu človeku a môže ich realizovať nielen v podnikaní, ale aj v zamestnaní. Mladí ľudia sú dnes v podnikaní vyspelejší, ako sme boli my, pretože majú predstavu o tom, čo je biznis. My sme o tom nemali ani šajnu, ba dokonca sme boli učení, že peniaze sú zlé. Dnes sa mnohokrát zdôrazňuje, že aj zlí žiaci sa presadia, no ja si myslím, že rýchlokvasení podnikatelia skončili a úspešným podnikateľom sa stane človek, ktorý dokáže tvrdo pracovať a je komplexný.

Dobré vzdelanie k tej komplexnosti len pomôže. Mnohokrát môže byť ťažké vydať sa svojou cestou proti očakávaniam rodičov, no ak je to váš život, choďte do toho naplno. Keď to človek skúsi, potrebuje k úspechu aj šťastie. No nie je to šťastie ako v rulete, šťastie v podnikaní sa dá sčasti ohýbať. Nemusíte byť génius, ale keď budete veci robiť dookola, naučíte sa ich. Mám jedno motto, ktoré znie „Esse quam videri“, čo v podstate znamená, že je potrebné pracovať na sebe a mať kvality, nestačí ich predstierať. Je potrebné všestranne sa rozvíjať nielen v podnikaní, ale aj v športovaní a v myslení. Podnikanie by pre vás malo byť procesom komplexného rozvoja vašej osobnosti.“

Náš tip: Ďalšie inšpiratívne príbehy a rady nájdete v e-booku a knihe 59 inšpiratívnych podnikateľských príbehov (Ako vybudovať úspešnú firmu na Slovensku)

Najlepšie články do vášho mailu každý pondelok

Čítajte len to, čo vás naozaj zaujíma. Sumár vybraných článkov raz za týždeň, žiadny spam. Zasielanie newslettra si môžete kedykoľvek vypnúť.

Zvoľte si témy: