Peter Matyšák: Nájdite záľubu v tom, čo robíte

Martin Piko | 05.12.2013
Peter Matyšák: Nájdite záľubu v tom, čo robíte

Spoločnosť VÍNO MATYŠÁK má viac ako dvadsaťročnú tradíciu vo výrobe vína a dnes je známou značkou garantujúcou kvalitu. 

Rodinné vinárstvo Petra Matyšáka v roku 2013 vyrába päť kolekcií vína - Gold Prestige, Prestige, Oak Wood, Prediction a Vinum Galeria Bozen, ktoré predáva prostredníctvom siete vlastných vinoték, súkromných vinoték a veľkoobchodov. Spoločnosť nevlastní vinohrady, ale úspešne spolupracuje s poprednými pestovateľmi viniča a dodávateľmi kvalitného hrozna. V roku 2013 získalo vinárstvo Matyšák už viac ako tridsať medailí zo zahraničných výstav, z toho pätnásť zlatých.

V tých rokoch sa samostatné podnikanie zdalo ako nereálna predstava.

Peter mal len osemnásť rokov a už sa ženil. „Dokončil som hotelovú školu a v devätnástich sa nám narodil syn. Na vojnu som šiel v roku 1971, sto kilometrov od Brna, konkrétne do Bratislavy,“ spomína Peter. „Počas vojny som sa zdokonalil v písaní na stroji, pretože som ju strávil v kancelárii ako štábny pisár.“ Po dvoch rokoch, v roku 1973, sa vrátil z vojny a našiel si zamestnanie v Hoteli Grand v Pezinku. „Keďže som mal vyštudovanú hotelovú školu, od začiatku som robil vedúceho pre tím čašníkov.“ Peter už vtedy chodil popri zamestnaní robiť svokre do vinohradov. „Hrozno sme predávali do vinárskych závodov, ale vždy sme si nejaké víno aj sami vyrobili.“ Priznáva, že už vtedy mal sen byť samostatný a pracovať na vlastnú zodpovednosť. V hoteli Grand pracoval sedem rokov a vďaka práci čašníka nemal s predajom vína ťažkosti. „Keď víno zdraželo a vinárenské závody od nás začali kupovať hrozno za nižšiu cenu, nahovoril som svokru, aby sme spravili víno z celej našej úrody hrozna. Išiel som do rizika a vyrobil som štyritisíc litrov vína, ktoré sa nám napokon naozaj podarilo predať.“ Po siedmich rokoch už Peter cítil v práci stereotyp a rozhodol sa odísť.

Umenie nie je robiť to, čo vás baví, ale nájsť si zaľúbenie v tom, čo robíte.

Niekoľko mesiacov robil majstra učňom, čo ho veľmi bavilo. „Pracovať s mladými ľuďmi ma napĺňalo, kvôli finančným podmienkam som tam však nemohol ostať dlho. Nastúpil som do turistického hotela Jeleň, kde som robil zástupcu vedúcej. Desať mesiacov po nástupe začal riaditeľ podniku reštaurácia Bratislava - vidiek nahrádzať mladými ľuďmi pracovníkov odchádzajúcich do dôchodku.“ Peter sa tak ako dvadsaťdeväťročný dostal na pozíciu riaditeľa horského hotela na pezinskej Babe a výrobe vína sa už nestíhal venovať. „Ako riaditeľ som prežil mnoho komplikovaných situácií. Keď som prišiel, mal som hotel plne rezervovaný na pol roka vopred, prevažne turistami z Poľska. No zhruba o tri mesiace cestovná kancelária pobyty zrušila. Navyše v tom období prišlo k zdražovaniu mäsa a zrušili sa nám aj víkendové akcie a školenia. Odrazu som mal hotel prázdny a začínal som od začiatku. V horskom hoteli sa navyše bežne stáva, že jeden deň je v hoteli len desať hostí, no na druhý deň je lyžovačka a príde tisícpäťsto ľudí, ktorým treba zabezpečiť jedlá a nápoje. Zažili sme aj také situácie, že sme všetko naplánovali, pripravili sa a na druhý deň namiesto sneženia pršalo a neprišiel nikto.“ Peter pracoval v hoteli dva a pol roka, ktoré označuje za mimoriadnu školu. „Vznikalo tam veľa krízových situácii, ktoré bolo treba riešiť. Napríklad, netiekla voda a museli nám ju privážať cisternou.“ Tu sa rodili prvé Petrove nápady o podnikaní. „Počas večerov som si napísal niečo, čo by som dnes mohol nazvať prvým podnikateľským plánom. Hotel nebol ziskový a ja som začal uvažovať o veciach, ktoré by som podnikol, keby som bol majiteľom.“

Bol som toho názoru, že spoločníkov má byť nepárny počet a traja sú už priveľa.

Petrovi sa naskytla možnosť práce v Rakúsku cez organizáciu Slovhost a rozhodol sa využiť ju. „Chcel som vyskúšať niečo nové, kým som bol ešte mladý a, samozrejme, aj finančné podmienky boli veľmi lákavé. Z funkcie riaditeľa som išiel na pozíciu čašníka, ale zarábal som oveľa viac. V priemere som však denne nabehal päťdesiat kilometrov. Robil som pätnásť hodín denne, minimálne päť dní v týždni. Po dvoch rokoch v Rakúsku som sa vrátil, stále som bol zamestnancom reštaurácie Bratislava - vidiek, no nemali pre mňa pripravenú pozíciu, ktorú by som považoval za adekvátnu. Aj tak som si potreboval oddýchnuť a byť nejaký čas doma, tak som takmer sedem mesiacov ostal na neplatenom voľne.“ Využil ho na prácu okolo domu a na prácu s vínom, pričom časť peňazí si odložil pre prípad, že by sa mu niekedy podarilo podnikať. „Mal som obrovskú túžbu aspoň po vlastnej malej vieche.“ Peter mal po pár mesiacoch voľna veľkú chuť do práce a tak nastúpil do reštaurácie v Pezinku. „Vybavil som tam plzenské pivo a ako prvý som mal vonku na pešej zóne terasu na sedenie. Schválili mi ju až na tretíkrát.“ Peter čím ďalej, tým intenzívnejšie premýšľal o samostatnej činnosti. „Bol som v reštaurácii viac ako rok, keď som zistil, že by som mohol získať štatút súkromne hospodáriaceho roľníka.“ V roku 1988 sa Petrovi podarilo osamostatniť sa. „Chcel som len pestovať hrozno a vyrábať víno, ale práve vtedy vydali povolenie, že môžem ako súkromná osoba poskytovať služby v gastronómii. Začal som zabezpečovať jedlo, spolu s vínom na rozličné oslavy. Prvé daňové priznanie v tom roku vyzeralo približne takto: do zošita som napísal, čo som zarobil a kde som bol, ľudia, u ktorých som bol, mi to podpísali a priniesol som zošit na daňový úrad. Dali mi pečiatku a vyrúbili daň.“ V tom istom roku ho začal kamarát nahovárať, aby si spolu otvorili bufet v poliklinike na Kramároch. „Najskôr som nechcel, lebo som mal v pláne podnikať sám. Prehovoril ma, aby som sa s ním išiel na to aspoň pozrieť a poradil mu, nakoľko bol odhodlaný pustiť sa do toho aj sám. Keď som tam prišiel, videl som potenciál a napokon som súhlasil.“ Bufet otvorili v apríli 1989 a zožali taký úspech, že mali mnoho ponúk na otvorenie bufetov aj v iných organizáciách. „Postupne sme si spravili vlastné výrobne, ako napríklad studenú kuchyňu, mäsiarne a otvorili sme aj ďalšie bufety. Istý čas som sám robil mäsiara. Do spoločnosti sme pribrali tretieho spoločníka, bratranca mojej ženy. Dynamicky sme rástli, mali sme veľa práce a na riadenie bol potrebný ďalší človek. Vtedy taktiež vysvitlo, že môj prvý spoločník sklamal našu dôveru a tak sme sa dohodli na jeho odstúpení.“ V roku 1991 dostali ponuku otvoriť reštauráciu na Mýtnej ulici a prijali ju. „Robili sme rozrábky a potrebovali sme miesto na predaj najkvalitnejšieho mäsa. Reštauráciu sme rozbehli, no po roku prišiel spoločník s návrhom, aby sme sa rozdelili. Chcel si nechať reštauráciu a mne mali ostať bufety. Mňa to viac lákalo k vyššej forme gastronómie a povedal som, že sa môžeme rozdeliť, ale iba keď si on zoberie bufety a ja reštauráciu.“ Peter do reštaurácie vyrábal vlastné vysokokvalitné víno, ktoré predával za dobrú cenu. Ľudia začali prichádzať so záujmom kúpiť si aj viac litrov vína na oslavy a podobné príležitosti. „Znovu som sa dostal do kolobehu s vínom a musel som robiť väčšie objemy. V roku 1994 sme už mali výrobu zhruba stošesťdesiattisíc litrov vína ročne a predával som už nielen sudové víno, ale aj odrodové. Postupne som ho začal predávať aj v obchodoch.“ Peter sa musel rozhodnúť, čomu sa bude venovať. „Reštauráciu som mal prenajatú na päť rokov a dohodol som sa s bývalým kolegom z práce, že mi ju bude viesť a ja sa budem zameriavať na výrobu vína.“

S príchodom krízy sme nešli do mínusu, ale predpokladaná návratnosť sa predĺžila zo sedem na zhruba dvanásť rokov.

Spoločnosť následne zažila rozmach a niektoré roky mala medziročný nárast sto percent. „Z tristotisíc litrov sme narástli na šesťstotisíc. Zo šesťstotisíc na milión dvestotisíc.“ Peter pri takýchto objemoch potreboval zhruba šesť zamestnancov a pomáhala mu i manželka a syn. „Bola to aj rodinná záležitosť a ja som niekoľko rokov robil výrobného riaditeľa, obchodného riaditeľa, aj manažéra.“ Keď sa v ročnej produkcii dostali na jeden a pol milióna litrov vína, Peter postupne prijímal ďalších ľudí, už aj na manažérske pozície. „Stále sme sa rozširovali a začal som hľadať miesto, kde by som postavil fabriku na výrobu vína. V roku 2003 sme v Pezinku postavili výrobňu, ktorú sme spolu s kolegom nakreslili.“ Príležitostí je veľa a oplatí sa využívať ich.V roku 2002 sa Peter dozvedel, že pozemok na Pražskej ulici v Bratislave je na predaj. „Veľmi ma to zaujalo kvôli archívnej pivnici a architekt ma presvedčil, že parcela je príliš drahá parcela na to, aby som nepostavil viacposchodovú budovu. Otvorili sme teda aj hotel, ktorý až do krízy fungoval mimoriadne dobre. Návratnosť som mal vypočítanú zhruba na sedem a pol roka, čo by bolo skvelé.“ S príchodom krízy však zaznamenali pokles aj v spoločnosti Víno Matyšák. „Počet akcií pre firmy, ktorých sme dovtedy robili veľa, sa mimoriadne zredukoval. Navyše sa od nášho otvorenia otvorilo aj mnoho ďalších nových hotelov.“ Prepad v prvom roku krízy sa im však podarilo na začiatku druhého roka zastaviť a dnes Peter označuje situáciu ako stabilizovanú. „Na stabilizovanie sme využili všetky dostupné prostriedky v oblasti reklamy a ponuky pre ľudí. Hlavne sme stále udržiavali vysokú kvalitu.“ Po presťahovaní pôvodnej prevádzky do novej výrobnej haly sa Petrovi uvoľnil priestor na otvorenie reštaurácie v Pezinku. „V čase krízy sa mi podarilo urobiť reštauráciu samoobslužným spôsobom a v dennej ponuke máme sedem až desať jedál. Pre ľudí je to rýchle a cenovo výhodné a denne tam vydáme dvestopäťdesiat až tristo obedov. Popoludní navyše prevádzka funguje ako bežná reštaurácia.“ V roku 2013 prišla ďalšia príležitosť a Peter zistil, že priestor bufetu, v ktorom kedysi začínal, je opäť voľný. „Prejavili sme záujem a v auguste 2013 otvárame nový, moderný bufet.“

Nikdy nikoho neodpíšte. Nerobte rozdiely na základe predsudkov, či už vekových alebo akýchkoľvek.

Peter sa počas celého svojho podnikania držal zásady, ktorú porušil iba jedenkrát. „Mnohí podnikatelia sa sťažujú, že nemajú čas na osobný život a na rodinu. V tom prípade je niekde chyba, ktorú by mali zmeniť. Ja sa držím zásady dať si po každých troch alebo štyroch mesiacoch aspoň týždeň dovolenky, niekam ísť alebo niečo robiť, jednoducho oslobodiť sa od práce. Každému radím, aby to skúsil. Osobne mám skúsenosť, že zamestnanci robia ešte lepšie, keď som na dovolenke, lebo chcú dokázať, že vedia fungovať aj bezo mňa.“ Priznáva však aj negatívne skúsenosti. „Raz som odhalil výkonného riaditeľa, že nie je lojálny voči firme. Prepustil som ho a nemal som chuť ani odvahu prijať na jeho miesto niekoho iného. Rozdelil som teda jeho úlohy medzi iných riaditeľov a mňa.“ Podobných skúseností bolo viac a Peter si z toho zobral ponaučenie. „Aj keď vytvoríte akékoľvek skvelé pracovné prostredie a podmienky, aj finančné, nezaručí vám to, že ľudia nebudú špekulovať. Tu však treba vedieť zvážiť, že úplne dôkladná kontrola vás môže stáť viac, ako vám ušetrí. Záleží to od toho, na akej pozícii človek pracuje. Z celého podnikania ma najviac unavuje práve kontrolovanie.“ Na pozície, nad ktorými je potrebné mať kontrolu, Peter odporúča prijať možno aj menej zdatného človeka, o ktorého lojalite je podnikateľ presvedčený. „Robí u mňa aj veľa kamarátov a širšia rodina. Pri zamestnávaní rodiny by sa však mohlo stať, že problémy v práci sa prenesú do osobných vzťahov. Našťastie som zatiaľ nič podobné nemusel riešiť.“ Peter s úsmevom vraví, že je rád, keď mu aspoň jeden z desiatich nápadov nevyjde, lebo inak by sa to s ním nedalo vydržať. „Prekonať strach z rastu podniku je len o tom, mať dostatok skúseností. Keď vidíte, že niečo ide, viete prečo a čo na to potrebujete, nie je až také riziko rásť.“ Z nových vecí, ktoré Peter vyskúšal, bolo menej úspešné napríklad bylinkové víno z kvetov bazy a agátu. „Víno vonia a chutí fantasticky a výrobná cena je nízka, lebo suroviny stačí natrhať v prírode. Oslovil som viacero spoločností, ktoré expedujú lieky, pretože som chcel víno predávať cez lekárne. Pre nich to však nebolo finančne zaujímavé, lebo víno nebolo drahé a lieky poskytujú lepší zárobok. Vedel som, že u nás vo vinotéke by sa nepredávalo, pretože pri tak obrovskej škále hroznových vín si človek málokedy vyberie práve kvetové.“ Peter vraví, že nie je problém vyrobiť veľké množstvo kvalitného vína. „Záleží len od toho, akú máte technológiu. Môžete mať lis na päťtisíc kíl hrozna, alebo aj na päťdesiattisíc kíl hrozna. Nie je problém vyrobiť víno a dodržať rovnakú kvalitu, to zvládame skvele. Problémom pri vyššom objeme je vedieť ho predať.“

Od úplného začiatku až po zaplatenie všetkých záväzkov trvalo vybudovanie podniku štvrť storočia, dvadsaťpäť rokov.

Peter zanietene poukazuje na príležitosti, ktoré číhajú takmer všade. „Napríklad, keď som mal v reštaurácii veľký odbyt halušiek, nebolo efektívne robiť ich na malej haluškárni. Tak som dal kamarátom urobiť do veľkého kusu nerezového plechu diery a už sme mali veľkú a efektívnu haluškáreň. Povedal som im, že im urobím výrobný program a môžu takéto haluškárne začať vyrábať. Zistil som, že len školských jedální na Slovensku bolo tritisíc, nehovoriac ešte o závodných jedálňach, kam by ich mohli predávať. Taktiež som im povedal, že keď mi haluškáreň vydierkujú, nech mi tie krúžky vrátia. Nechápali, na čo mi budú, tak som im to ukázal. Keď sa vo väčšej nádobe spraví usadenina, veľmi ťažko sa to čistí, lebo sa tam nedá dostať. Tak som nerezové krúžky, ktoré boli odseknuté do šikma a mimoriadne ostré, nahádzal do nádoby, zatrepal a krúžky špinu vyčistili. Potom som ich vybral, prepláchol a odložil na ďalšie použitie. Tie krúžky by som na ich mieste ešte predával vo vreckách spolu s návodom, na čo slúžia. Oni robili veci na objednávku a takýto výrobný program by im veľmi prospel, pretože by sa tomu mohli venovať v čase, keď náhodou nemajú zákazky.“ Na základe podobnej myšlienky si začala spoločnosť Víno Matyšák pestovať vlastnú biozeleninu. „Už dva roky mám z pestovania vlastnej zeleniny štatistiky a nie som v tom stratový. Mojou stratégiou bolo každý rok zaviesť niečo nové. Aj vďaka tomu sú naše vinotéky, ktorých máme už dvanásť, úspešné a ľudia do nich chodia. Je to špecializovaná predajňa a zákazník dostane načapované víno za euro a desať centov, ale rovnako tam nájde aj brandy za stodvadsať eur alebo fľašu vína za dvanásť eur.“

Financovanie úvermi si dobre spočítajte.

Pri vyhodnocovaní prínosu každej novej vinotéky Peter zohľadňuje aspoň jeden celý rok, ale zo skúsenosti vie už po polroku predpokladať finančné výsledky. „Pri otváraní nových prevádzok musíte počítať s tým, že minimálne prvé mesiace do nich bude potrebné investovať a buďte pripravení, že reálne do nich budete nosiť peniaze. Zriadenie takej vinotéky stojí zhruba tridsaťtisíc eur.“ Mladým a začínajúcim podnikateľom odkazuje: „Necítim sa na to, aby som rozdával rady, ale vyzbrojte sa trpezlivosťou. Často počúvam predstavu začínajúcich podnikateľov, že zamakajú desať rokov a potom si budú už len užívať. Pri takýchto plánoch sa môžu dočkať sklamania. My dnes fungujeme už ako značka a budúci rok by sme mohli konečne byť úplne bez dlhov. Kým má podnikateľ záväzky, nemôže povedať, že mu podnik patrí, pretože patrí aj banke.“ Hlavne v začiatkoch je jednou z najdôležitejších zásad neustále reinvestovať. „Dajte pozor pri využívaní úverov, ja som za dobu dvadsiatich piatich rokov preplatil len na úrokoch šesťdesiatšesť miliónov korún (približne 1 990 000 €). Pri úveroch si veľa podnikateľov neuvedomuje, že istinu splácajú zo zisku, pretože do nákladov si môžu dať len úroky. Mnohí sa popália na tom, že musia zaplatiť aj daň zo zisku, pričom z toho zisku si na daň nemohli odložiť, lebo ho zaplatili banke.“

Najlepšie články do vášho mailu každý pondelok

Čítajte len to, čo vás naozaj zaujíma. Sumár vybraných článkov raz za týždeň, žiadny spam. Zasielanie newslettra si môžete kedykoľvek vypnúť.

Zvoľte si témy: