Konateľom a členom predstavenstva zákon ukladá mnohé povinnosti vzťahujúce sa k výkonu funkcie štatutárneho orgánu a predpokladá tiež sankcie za ich porušenie. Prinášame ich stručný prehľad.
Právna úprava a základná charakteristika zodpovednosti štatutárnych orgánov
Štatutárne orgány riadia spoločnosť a jednajú v jej mene. Povinnosť ich ustanoviť vyplýva priamo z obchodného zákonníku, a teda aj vzťah medzi konateľom (členom predstavenstva) a spoločnosťou sa riadi výhradne obchodným zákonníkom. Aplikácia zákonníku práce je preto na otázky spojené s výkonom funkcie vylúčená .
V mnohých spoločnostiach osoby v postavení štatutárnych orgánov majú taktiež uzatvorené pracovné zmluvy, napr. na pozíciu obchodný riaditeľ. Je však vhodné pripomenúť, že pracovné zmluvy sú v rozsahu, v akom sa povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru prekrývajú s povinnosťami štatutárnych orgánov, neplatné - jedným z dôvodov je snaha zabrániť tomu, aby boli štatutári zbavení zodpovednosti, prípadne aby bola ich zodpovednosť obmedzená.
Vzťah medzi štatutárnym orgánom a spoločnosťou sa primárne riadi právami a povinnosťami stanovenými v zákone a vnútorných predpisoch spoločnosti, v zmluve o výkone funkcie (jej uzatvorenie nie je povinné, ale vzhľadom na dôležitosť tejto funkcie sa jej uzatvorenie odporúča) a ak táto neexistuje, aplikujú sa na tento vzťah primerane ustanovenia o mandátnej zmluve.
Porušenie primárnej povinnosti či zákazu je predpokladom pre vznik osobnej zodpovednosti člena konateľa alebo člena predstavenstva . Zodpovednostný vzťah sa vyznačuje týmito špecifikami:
- Objektívna zodpovednosť : Člen štatutárneho orgánu zodpovedá za škodu voči spoločnosti bez ohľadu na to, či túto škodu spôsobil zavinene alebo nie. Pre vznik zodpovednostného vzťahu postačí aj nedbanlivosť, čo sa môže vzhľadom na komplexnosť povinností prihodiť.
- Neobmedzená zodpovednosť s ohľadom na majetok : V prípade vzniku škody je člen štatutárneho orgánu povinný uhradiť celú náhradu škody, a to zo svojho súkromného majetku. Súd nie je oprávnený náhradu škody znížiť ( § 386 odst. 2 obchodného zákonníku).
Povinnosti štatutárnych orgánov
Obchodný zákonník definuje povinnosti štatutárov veľmi všeobecne. Štatutári sú povinní vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou (v prípade členov predstavenstva zákon používa širší pojem „náležitá starostlivosť“, ktorý v sebe zahŕňa aj odbornú starostlivosť) a v záujme spoločnosti a jej spoločníkov. Bohužiaľ pojem „odborná starostlivosť“ nie je v zákone definovaný a zákon poskytuje je príkladný výpočet toho, čo by mal štatutár pri výkone funkcie dodržať. Ide o tieto pravidlá:
- Pred rozhodnutím si zaobstarať a zohľadniť všetky dostupné informácie.
- Zachovať mlčanlivosť o dôverných informáciách a skutočnostiach, ktoré by mohli akýmkoľvek spôsobom ohroziť záujmy spoločnosti či spoločníkov.
- Neuprednostňovať svoje záujmy, či záujmy len niektorých spoločníkov.
Ďalšou z povinností štatutárov je povinnosť zdržať sa konkurenčného správania a neohroziť tak záujmy spoločnosti a spoločníkov.
Sankcie podľa obchodného zákonníka
Sankcie, ktoré hrozia konateľom a členom predstavenstva pri porušení povinností sú rôzne a je predovšetkým na uvážení spoločnosti, ako bude proti členovi štatutárneho orgánu postupovať. Najbežnejšou sankciou je nárokovanie náhrady spôsobenej škody, ďalej sa môže jednať o odvolanie z funkcie štatutárneho orgánu alebo uloženie zmluvnej pokuty.
Odvolanie konateľa či člena predstavenstva je v kompetencii valného zhromaždenia, prípadne dozornej rady, ak tak určia stanovy akciovej spoločnosti. Štatutárny orgán môže byť odvolaný v prípade porušenia akejkoľvek povinnosti, alebo ak stratí dôveru v dôsledku svojho konania. Odvolateľnosť štatutárnych orgánov nie je možné vylúčiť v zakladateľských dokumentoch či stanovách a takéto ustanovenie by bolo neplatné.
Zmluvná pokuta musí byť medzi spoločnosťou a členom štatutárneho orgánu dojednaná písomne, musí byť zrejmá jej výška či spôsob určenia a ďalej musí byť špecifikované, na porušenie ktorej povinnosti sa vzťahuje. Pre uplatnenie zmluvnej pokuty nie je dôležité, či vznikla škoda alebo nie, avšak ak chce spoločnosť, aby bola zachovaná povinnosť člena štatutárneho orgánu uhradiť škodu vedľa zmluvnej pokuty, musí to byť výslovne uvedené. Všeobecne totiž platí pravidlo, že ak vznikla škoda porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje aj zmluvná pokuta, poškodený už nie je oprávnený nárokovať náhradu škody a musí sa uspokojiť len so zmluvnou pokutou.
Zodpovednosť štatutárneho orgánu za spôsobenú škodu
Najčastejšie uplatňovanou zodpovednosťou konateľov a členov predstavenstva je zodpovednosť za škodu spôsobenú spoločnosti. Túto je možné uplatniť prakticky pri porušení akejkoľvek povinnosti, pri ktorej vznikla škoda. Škodu, ktorá zahŕňa samozrejme aj ušlý zisk, je člen štatutárneho orgánu povinný uhradiť v plnej výške. Obchodný zákonník vylučuje právo súdu upravovať výšku škody. Tu je dôležité mať na pamäti, že podnikateľské prostredie je plné rizík a nie je možné trestať štatutárov len za negatívny výsledok ich konania. Štatutári sú preto zodpovední za riadny výkon funkcie s odbornou starostlivosťou, nie za výsledok. Osoba v postavení štatutára sa taktiež sprostí zodpovednosti za škodu ak preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené vonkajšou okolnosťou, ktorú nemohla ovplyvniť ani predpokladať (napr. neočakávaný zvrat vo vývoji na trhu), alebo ak sa preukáže, že postupovala v súlade s pokynom valného zhromaždenia. V prípade, že by tento pokyn bol v rozpore s právnymi predpismi, spoločenskou zmluvou či stanovami, štatutári zodpovedajú za vzniknutú škodu, nakoľko zákon predpokladá, že sú odborníkmi a vedia, kedy vydaný pokyn nie je možné z dôvodu protiprávnosti splniť. Splnenie nevhodného pokynu valného zhromaždenia, nie však protiprávneho, nezakladá právo spoločnosti na náhradu škody. Dôvodom pre zbavenie sa zodpovednosti za vzniknutú škodu nie je ani schválenie konania dozornou radou.
V prípade viacčlenných štatutárnych orgánov zodpovedajú osoby, ktoré porušili nejakú povinnosť pri výkone svojej funkcie solidárne, teda spoločne a nerozdielne. V tejto situácia má veľký význam písomné zaznamenávanie, kto a kedy s prijatým postupom nesúhlasil. Neexistuje kolektívna vina celého orgánu a zodpovedné za škodu sú vždy konkrétne osoby, ktoré porušili povinnosť.
Právo spoločnosti požadovať náhradu škody má súkromnoprávny charakter a je na uvážení samotnej spoločnosti, či bude náhradu požadovať alebo nie. Spoločnosť sa nemôže svojím prehlásením vzdať tohto práva vopred (napr. v stanovách či v dohode o výkone funkcie), ale môže sa vzdať nároku na úhradu konkrétnej škody uzatvorením dohody o urovnaní, a to za týchto podmienok:
- Uplynuli minimálne 3 roky od vzniku škody.
- Valné zhromaždenie udelilo súhlas s uzatvorením dohody.
- Spoločník (spoločníci), ktorého vklad dosahuje 10 % výšky základného imania, resp. akcionár (akcionári), ktorého akcie dosahujú minimálne 5 % základného imania, nevzniesol na jednaní valného zhromaždenia protest proti tomuto rozhodnutiu.
V prípade domáhania sa náhrady škody musí spoločnosť preukázať, že jej vznikla škoda v súvislosti s porušením povinnosti štatutára. Následne sa dôkazné bremeno otáča a štatutárny orgán musí preukázať, že konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v súlade so záujmami spoločnosti a spoločníkov.
V súvislosti s nárokom na náhradu škody je dôležité si uvedomiť, kto môže tento nárok uplatniť. Legitimované sú k tomu v podstate tri subjekty: spoločnosť, spoločník (akcionár), veriteľ spoločnosti. V mene spoločnosti štandardne koná jej štatutárny orgán, takže je vysoko nepravdepodobné, že by uplatnil nárok na náhradu škody voči svojej osobe, prípadne voči niektorému z členov štatutárneho orgánu. Avšak táto možnosť tu je. Pravdepodobnejšie bude tento nárok vymáhaný zo strany spoločníkov, ktorí sú oprávnení v mene spoločnosti podať žalobu a spoločnosť v súdnom konaní zastupovať. Toto právo majú aj akcionári, ak dozorná rada nevyhovie ich žiadosti, aby tento nárok vymáhala. Nárok spoločnosti na náhradu škody môže uplatniť aj veriteľ spoločnosti, a to za podmienky, že nie je možné uspokojiť jeho pohľadávku z majetku spoločnosti. Veritelia sú taktiež chránení v prípade, že sa spoločnosť rozhodne vzdať svojho nároku či s členom štatutárneho orgánu uzavrie dohodu o narovnaní, pretože právo uplatniť nárok na náhradu škody z ich strany zostáva zachovaný.
Právo na náhradu škody sa premlčí v 4-ročnej lehote, ktorá počína bežať odo dňa, kedy sa spoločnosť či iný oprávnený subjekt o škode dozvedel či aspoň mohol dozvedieť. K tejto lehote pristupuje objektívna premlčacia lehota 10 rokov, ktorá beží od porušenia povinnosti. Po jej uplynutí sa nárok oslabuje a je podmienený tým, či bude vznesená námietka premlčania.
Zodpovednosť štatutárneho orgánu za porušenie povinnosti zákazu konkurencie
Zákaz konkurencie je inštitútom, ktorého zmyslom je ochrana záujmov spoločnosti. Za týmto účelom majú členovia orgánov spoločnosti obmedzené možnosti podnikania vyplývajúce priamo zo zákona (napr. nesmú vo vlastnom mene alebo na vlastný účet uzatvárať obchody súvisiace s predmetom činnosti spoločnosti, nesmú sa zúčastňovať na podnikaní ako neobmedzene ručiaci spoločník, nesmú pôsobiť ako štatutárny orgán v inej spoločnosti s obdobným predmetom podnikania, či sprostredkovávať obchody spoločnosti pre iné osoby ai.) Samozrejme v rámci spoločenskej zmluvy, stanov či zmluvy o výkone funkcie môže byť zoznam obmedzení rozšírený aj na iné jednanie. Naopak zúženie rozsahu nie je prípustné a k takému dojednaniu by sa v praxi neprihliadalo.
V prípade porušenia zákazu konkurencie môže spoločnosť po štatutárovi požadovať vydanie prospechu alebo prevedenie zodpovedajúceho práva na spoločnosť . V druhom prípade môže nastať problém, nakoľko druhá strana nemusí byť ochotná so spoločnosťou spolupracovať a taktiež nemusí súhlasiť s prevodom (napr. pri licenčných zmluvách je tento súhlas nutný). Spoločnosti samozrejme zostáva zachované právo domáhať sa vedľa vyššie uvedeného vydania prospech a prevedenia práv taktiež náhrady škody.
